nezabudka

Milí čitatelia, prajem pekné Veľkonočné sviatky.

„Do kelu, skoro som spadla“, uľavila si Jana a zabalansovala na zľadovatenom chodníku.
Ešte je aj tma. Sem-tam síce svieti lampa, ale je to nebezpečné. A to nejde z flámu, ale z roboty.
Keď míňa dom, kde býva jej bývalá známosť, pozrie, či nesvieti. Ako sa otočí, zbadá nejakého chlapa. No ešte toto !
Ozve sa: „Niečo ste stratila?“
„Ale nie, zdalo sa mi, že to ide jeden môj známy“, odpovedá Jana.
„A ja by som nemohol byť váš známy? “ opýta sa neznámy.
„No, môžem o tom pouvažovať“, rozmýšľa.
Zatiaľ ju dobehne a chytí za ruku: „Budem váš anjel strážny.“
„To určite“, pomyslí si Jana, ale je rada, že má oporu. Nie je to ďaleko. Za doprovod sa neznámy pozýva na kávu. Jana odmietne, ale bozk nie. Ukáže mu okno svojej izby.
„Môžem vás niekedy zviesť.“
„Zviezť jedine autom.“

V jeden teplý letný večer si Jana číta v posteli. Okno má otvorené. Zrazu začuje, že niekto hodil kamienok. Vstane, pozrie a tam – on ! Volá ju von.
Nevie sa spamätať z príjemného prekvapenia.
„Veľakrát som išiel okolo , myslel na teba, túžil po tebe“, šepká.
“ Ale v tvojom okne bola vždy tma, až dnes som mal šťastie“, pokračuje.
Zasa sú na rade nádherné bozky, Jana ho objíma, nechá sa zmyselne hladiť.
On sa opäť sa pozýva na kávu, ale nejde to.
Rozlúčili sa a je po dlhom čase opäť šťastná. Už neverila, že niekto v nej prebudí lásku.

Jana čakala, kedy sa znova objaví. Nijako sa totiž nedohodli.
Až raz. Kráča len tak po ulici v jeden krásny deň. A koho nevidí? Neklame ju zrak? ON . So ženou a dieťaťom !
Otočil sa, kývol hlavou. Jana by sa najradšej prepadla pod zem.
A je po všetkom.
Ako ide z práce , vidí ho čakať pred jej domom. Niet kam ujsť. To je ale drzosť ! Čo ešte chce?
Povie mu sarkasticky: „My sme sa už dnes videli, že ?“
On prosí: „Nechaj si to vysvetliť.“
“ A čo? Som slepá alebo blbá?“ Jana je vytočená na maximum.
„Áno, bola to moja žena a dieťa. Ale ja ju nemilujem. Musel som sa oženiť a musím poslúchať svokrovcov, u ktorých bývam.“
„Nezaťahuj ma do svojich problémov.“
„Mimochodom, si ty ale pekný hajzel. “ Jana sa čuduje, aké vulgarizmy používa.
„Oklamal si nielen mňa, ale aj svoju ženu a dieťa.“
Najradšej by mu jednu strelila.
„To len preto, že som sa do teba zamiloval.“ vysvetľuje.
„Kašlem na takú lásku.“
Nebude predsa stavať svoje šťastie na cudzom nešťastí.

Do roka a do dňa

To bol zasa dneska deň. Nečudo, je piatok 13.
Jana sa pohádala s kolegyňou a pred chvíľou zle stupila . Bolí ju členok.
Pomaly krivkajúc ide domov.
Naraz pri nej zastaví auto a z otvoreného okienka sa ozve: „Nechceš zviezť?“
Ešte tento tu chýbal !
„S tebou mám zlé skúsenosti“, odmieta Jana. Ale bolesť je silnejšia ako hrdosť. Nasadne. Trápne ticho by sa dalo krájať.
Keď ju vyloží pred domom, opýta sa: „Nechceš ísť na kávu ?“
„Veľmi rád“, poteší sa.
Tóno si sadne. Jana urobí kávu.
O chvíľu sa otvoria dvere a prichádza Janin manžel.
„Kto je to?“ pýta sa.
„Pomohol mi, tak som ho pozvala na kávu.“ vysvetľuje Jana.
„Čo ti má pomáhať cudzí chlap. Máš mňa.“ oponuje Miloš a chytí Tóna pod krk. Ten sa bráni a už sú v chumli.
Prestaňte !“ kričí Jana.
Netušila, že Miloš je taký žiarlivý. Oni ju však nepočúvajú. Janu to mrzí. Tóna tá dlho očakávaná káva vyšla príliš draho.