Vážení priaznivci,
patrí vám veľké poďakovanie v mene poviedky Sudca život, ktorá
prekročila hranicu 3000 čitateľov.
„Pani Sadloňová, ďakujem pekne, že ste mi pomohla s týmto prieskumom“,
povie anketárka Ľudmila a pokračuje:
„Ešte pár štatisticko-demografických údajov. Vek?“
„Sedemdesiat“, znie odpoveď.
„Ale nie“, zalichotí anketárka. Pani Svetlana rozhodne na ten vek nevyzerá.
„Čas letí, roky pribúdajú“, skonštatuje pani Svetlana.
Nie je to prvýkrát, čo sa stretli. Poznajú sa už pár rokov. Nie sú kamarátky, ale dobré známe.
Pani Svetlana pochádza z dediny, kde Ľudmila prežila detstvo a manžel
pani Sadloňovej je z dediny, odkiaľ bola Ľudmilina mama.
„Stav?“ pokračuje anketárka a chystá sa odkliknúť „rozvedená“, keď pani Svetlana zahlási:
„Vydatá.“
Na prekvapený výraz anketárky zareaguje pani Svetlana vysvetlením:
„My sme sa s mužom rozhodli, že sa opäť vezmeme.“
„Vy ste ako nejaké celebrity, Taylorová a Burton“, zareaguje Ľudmila.
Pamätala si, ako pani Svetlana spomínala, že sa dala znova dokopy s bývalým manželom. Raz ho aj videla. Sympatický pán so šedivými fúzami. Je zvedavá, ako k tomu došlo.
Pani Svetlana rozpráva:
„Pred rokom muž vážne ochorel. Ležal v nemocnici so zápalom pľúc. O korone sa vtedy ešte nehovorilo.
Boli sme aj s deťmi za ním. Starala som sa oňho. Navrhol:
„Keď sa vyliečim, mohli by sme sa znovu vziať. Rozviedli sme sa kvôli hlúpemu nedorozumeniu.“
Svetlana súhlasí:
„Mohli by sme to spraviť na výročie zlatej svadby.“
Stano oponuje:
„To sú ešte dva roky a v dnešnej dobe človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Nečakajme tak dlho.“
Svetlana hovorí:
„Zaujímavé, našej prvej svadby som sa nemohla dočkať ja a teraz si netrpezlivý ty.“
Stano dostal nápad:
„Čo keby to bolo 1. apríla?“
„Zabudol si na núdzový stav?“ pýta sa Svetlana.
„Nevadí, miesto závoja, budeš mať rúško.“
„A tak sme mali druhú svadbu len so synom a dcérou, ktorí nám boli za svedkov. Viete, čo je zaujímavé? Po tej chorobe muž stratil čuch a jeho
najväčší problém je , že nerozozná slivovicu od hruškovice.“
„Kde vlastne teraz bývate?“ zaujíma Ľudmilu.
„Väčšinou na dedine. Muž zdedil veľkú chalupu so záhradou. „
„Tento krásny byt predáte?“ pýta sa Ľudmila.
„Načo? Peniaze nepotrebujem.“ odpovie Svetlana.
Ľudmila si pomyslí : „Šťastná to žena…“