nezabudka

Zlatica posledné roky pracovala v zariadení pre seniorov. Špecializovala sa na ľudí s Alzheimerom. Bol to pre ňu veľký skok, lebo dovtedy robila v
školstve. Riaditeľ, ktorý ju prijímal, odišiel na dôchodok a na jeho miesto
nastúpila ekonómka, ktorú zaujímali len čísla. Nevidela za nimi ľudí s ich
osudmi. A tak Zlatica dva roky pred dôchodkom dostala výpoveď.
Bola zúfalá a chystala sa na úrad práce. Našťastie na internete jej padla do očí ponuka práce v detskom mestečku.
Žeby skončila tak, ako začínala? S deťmi?

Spomína si, ako pred skončením školy išla do detského mestečka informovať sa, či nemajú voľné miesto.
Pamätá si to, akoby to bolo včera. Zima, nevľúdne , sychravo, pľušť.
A tiež to bolo ďaleko. Šliapala pešo cez most, celá skrehnutá. Ešte viac ju
schladila odpoveď na jej otázku:
„Nemáte voľné miesto ?“
„Nemáme.“
Zbytočná nádej, zbytočná cesta.

Po rokoch si našla manžela, ktorý túžil pracovať v mestečku. Vtedy to bol detský domov rodinného typu. Manželský pár dostal pridelenú skupinu detí, o ktoré sa staral.
Zhodou okolností Zlatkina kamarátka poznala manželov, ktorí tam pracovali. A tak Zlatka s mužom išli pozrieť, ako to tam chodí. Potom boli na pohovore, ale nevzali ich.

Tretíkrát sa Zlatica uchádzala o prácu v detskom mestečku po tom, ako doopatrovala ležiacu mamu.
Hľadali vychovávateľku. Na pohovore však pochopila, že náplňou
jej práce by bolo nakupovanie, varenie, upratovanie. Takto si prácu vychovávateľky nepredstavovala.
Nepotvrdilo sa ono známe:“ do tretice všetko dobré.“

Dnes sa Zlatica vezie autobusom do mestečka na pohovor. Vystúpi a ide chodníkom. Pozerá pod nohy, lebo miestami je ľad a okrem toho začína
snežiť. Míňa vrátnicu, školu.
Je tam skôr ako treba. I tak majú sklz. Na chodbe sedia ďalší uchádzači. Je spomedzi všetkých najstaršia.
Sú tam aj dvaja muži, dve absolventky, ostatní v strednom veku. Spoza dverí, za ktorými sa robí pohovor, sa ozýva smiech. Zlatica sa čuduje.
O čom veselom sa rozprávajú?
Čaká asi hodinu, kým príde na rad. Medzitým prichádzajú ďalší adepti. Nerobí si žiadne nádeje.
Konečne ju pozvú dovnútra. Za stolom sedia tri ženy. Vôbec sa nepredstavia. Zlatica len tuší, že v strede je riaditeľka, naľavo sekretárka a napravo ktoviekto.
Zlatica si vyzlečie kabát, zavesí ho a sadne si.
„Máte nejaké požiadavky ohľadom pracovného času?“ pýtajú sa.
„Nie“, odpovie a dodá: „Môžem robiť aj poobede alebo cez víkend.“
„Kedy môžete nastúpiť?“ zaujímajú sa.
„Aj hneď, ak treba“, znie odpoveď.
Potom sa rozprávajú o praxi. Zlatica má bohaté a rôznorodé pracovné skúsenosti. Zaujíma ich, ako by riešila rôzne modelové situácie.
Trocha jej robí problém vymenovať svoje kladné stránky. Vždy bola skromná, preto nespravila žiadnu kariéru, napriek tomu, že
bývala najlepšou študentkou.
V súčasnosti len túži nejako to „doklepať “ do dôchodku.
„Napíšeme vám mail“, rozlúčia sa s ňou.
Zlatica je rada, že to má za sebou. Za ten čas dosť nasnežilo. Našťastie stíha autobus.
O pár dní dostane mail nasledujúceho znenia:
„Vybrali sme vás na miesto sociálnej pracovníčky v našom zariadení. Dostavte sa s potrebnými dokladmi. „
Zlatica neverí vlastným očiam.