Niekto chodí na prechádzky so psom, niekto s manželom, niekto s kamarátkou, niekto s deťmi, niekto s vnukmi, niekto so starkými.
Len ja nemám s kým.
Psa našťastie nemám.
Manžela síce mám, ale on chce zdolávať vrchy. To nie je nič preňho chodiť pomaly, každú chvíľu si sadnúť na lavičku. Jeho to unavuje.
Kamarátok mám veľa, ale bývajú ďaleko.
Dcéra nemá čas. Učí sa, alebo telefonuje s priateľom, alebo spí.
Vnukov nemám, i tak by som za nimi nestačila.
Napriek tomu každý deň chodím na prechádzku.
Aj keď je zima, aj keď mrzne, aj keď fúka, aj keď je príliš teplo.
Samému je však ťažko a smutno.
Nemáš sa s kým porozprávať, nemáš sa s kým zasmiať, nemáš sa komu posťažovať.
Nemá ti kto pomôcť, keby sa niečo stalo.
Keďže nemám s kým , tak chodím s čím.
Mojím spoločníkom na prechádzkach sa stal kýblik na odpadky.
Nedá sa s ním porozprávať, ale aspoň sa so mnou neháda.
Kde ho položím , tam stojí.
Nikde ma neťahá.
Nehanbí sa za mňa, ani ja zaňho.
Je rád, že ho zoberiem do sveta.
Vždy ide navštíviť svojich kamarátov – kontajnery. S každým sa porozpráva.
Zelený je hlučný – hádžem doň sklo. Dnes sa hnevajú.
Vedľa je žltý – ten má rád plasty.
Kúsok od neho sú modré dvojičky na papier.
Nedávno si našiel nových hnedých kamarátov. Nosí im bioodpad.
Keď ho vyprázdnim, ideme len tak naľahko pozrieť nové domy.
Rád pozoruje hrajúce sa deti. Ale najradšej má výhľad na rozľahlé polia, nad ktorými poletujú vtáčiky.
V diaľke vidieť vysoký komín a ešte ďalej sa vypína najvyšší vrch v okolí – Inovec.
Zaspievam mu známu pieseň „Na vrchu Inovci“. Už ju počul veľakrát. Čakám, že sa raz pripojí a spolu si zanôtime.
Našiel si aj frajerku – štíhlu briezku, pri ktorej rád sedáva, vlastne postáva.
Príjemne unavení sa vraciame domov. Prechádzka prospela obidvom. Tešíme sa na ďalšiu.