„Ivka, pôjdeš si s nami po práci do cukrárne?“ pýtajú sa kolegyne.
„Nemôžem, príde po mňa Majko.“ odpovie Ivona.
„V poslednom čase na nás kašleš.“hovoria kamarátky urazene.
Trochu Ivone aj závidia. Marián ju vždy po práci čaká v bielom aute a odvezie ju.
Ony musia ísť pešo alebo autobusom.
„Ahoj, Ivona.“ pozdraví Ľubo.
„Ahoj. Ako sa máš?“ poteší sa Ivona spolužiakovi.
„Poďme na kávu a porozprávame sa.“ navrhne Ľubo.
„My sa ponáhľame „, zahlási Marián a majetnícky chytí Ivonu .
„Niekedy inokedy“, zachráni situáciu Ivona.
Ivona s Mariánom odchádzajú.
„Kam sa ponáhľame?“ zaujíma Ivonu.
„Predsa ku mne“, usmeje sa Marián.
„Ale ja by som sa celkom rada bola porozprávala so spolužiakom.“ protestuje Ivona.
„To bol spolužiak? Ja som myslel, že nejaký tvoj bývalý. Pozeral na teba zaľúbene.“
neudrží Marián na uzde svoju žiarlivosť.
Je pravda, že boli ako sa hovorí „do seba“. Ale to je dávna minulosť .
„Hádam by si nežiarlil?“ pýta sa Ivona. Lichotí jej to.
„Vieš, ako sa hovorí : Kto nežiarli, nemiluje. A ja ťa milujem veľmi. Si len moja.“
povie Marián a objíme ju. Ivona sa schúli v jeho náručí, ale má neblahý pocit akoby ju zvierala železná obruč.
Ivona vychádza z kúpeľne a vidí, že Majo sa „hrabe“ v jej mobile.
To je vrchol !
„Čo to robíš ?“ pýta sa podráždene.
„Niekto ti volal, tak som to dvihol.“ zaklame Majo a pritiahne si ju k sebe.
Pri jeho bozkoch a láskaní na všetko zabudne.
„Majko, chcem osláviť s kolegyňami narodeniny“, hovorí Ivona.
„Ja som ti pripravil prekvapenie“, protestuje Marián.
„Dobre“, súhlasí Ivona.
Nebanuje. Po romantickej večeri v luxusnom podniku jej nastokol na prst prsteň s rubínom červeným ako krv so slovami:
„Ak by si ma opustila, takto bude krvácať moje srdce.“
Po čase začne Marián hovoriť o svadbe. Ivona je na jednej strane šťastná, ale na druhej strane rozmýšľa nad tým, či zvládne jeho žiarlivosť.
Zatiaľ môže kedykoľvek odísť. Ale keď budú manželia a rodičia, nebude to
také ľahké. Rozhodne sa skončiť tento vzťah skôr ako bude neskoro.
Marián prosí:
„Neodchádzaj.“
Ivona s úľavou zatvorí dvere a ide na zastávku. Marián ju dobehne a žadoní:
„Počkaj, odveziem ťa.“
Ľudia na chodníku na nich zvedavo pozerajú. Také „teátro“ nevideli.
Ivona sa cíti trápne. Naskočí do autobusu, ale Majo tiež a stále opakuje:
„Prosím neodchádzaj. Ja ťa odveziem.“
Šofér zakročí a žiada Mariána:
„Vystúpte.“
Ostatní cestujúci podráždene kričia:
„Nezdržujte.“
Ivona sa ide prepadnúť od hanby. Hovorí:
„Nechaj ma.“
Nakoniec Marián vystúpi a Ivona s očami zahmlenými od sĺz pozerá z okna.
Uvedomí si, že žiarlivosť je násilie, ktorého obeťou je láska.