Vážení čitatelia,
blog Nezábudka oslávil 1. marca svoje prvé narodeniny. Chcem poďakovať všetkým verným aj príležitostným čitateľom za priazeň.
V našom meste je taká lokalita, ktorá sa vyznačuje veľkou hustotou seniorov nad 90 rokov. Volá sa Sihoť.
V rámci nej by som sa zamerala na jednu ulicu a na jeden vchod, ktorý je zaujímavý tým, že v ňom žije najstaršia obyvateľka nášho mesta pani
Mašáková.
Dožila sa krásnych 102 rokov. Býva sama na 3. poschodí bez výťahu. Každý deň k nej chodí dcéra, ktorá býva neďaleko.
Pani Mašáková sa každý deň prejde dole ku schránkam, kde si nájde svoje
obľúbené noviny Pravdu a Šport. Keď ju stretnem, usmieva sa od ucha k uchu.
Opýtam sa:
„Ako sa máte?“
„Trochu ma bolia kolená“, odpovie.
„Mňa bolia dosť a to mám oveľa menej rokov ako vy“, utešujem ju.
V byte na najvyššom poschodí býva pani Mičková. Tá je mladšia. Má len 90 rokov. Je to bývalá zdravotná sestra. Dcéra žije v Bratislave.
Pani Mičková je drobné žieňa, ale vrtké. Po schodoch behá ako veverička. Hovorieva:
„Keď som malá, nemôžem byť tučná.“
Oproti nej žije pán Dolanský. Pochádza z Moravy. Sem ho „zaviala“ práca. Doteraz sa venuje svojej záľube- krúžkovaniu vtákov.
Obedy mu dovážajú, ale nakupovať si chodí sám. Dlhší čas bol v
v nemocnici .
Teraz znova chodí ako turista s ruksakom na chrbte.
Stretla som ho na chodníku a obdivujem ho:
„Ako parádne chodíte.“
A on pozrie na mňa svojimi modrými očami ako nebo nad nami a „bezelstne“ prehlási:
„Mám pouze devadesátpět.“
Úplne ma tou odpoveďou odrovnal. Chcela by som v jeho rokoch takto behať a mať taký pozitívny prístup k životu.
Musí tu byť aj nejaké „genius loci“ /duch miesta/, že sa tu ľudia dožívajú tak vysokého veku.
Ak sa plánujete presťahovať, mám pre vás dobrý tip na dobrú adresu.