Je letný podvečer. Tina sa rozhodla poprechádzať po námestí.
Obliekla si dlhé kvetované šaty, obula sandále. Možno stretne niekoho známeho.
Pofukuje príjemný vetrík. Možno si dá zmrzlinu. Len aby si vedela vybrať. Majú snáď 20 druhov.
Začuje hrať hudbu. Veľa potulných muzikantov takto zarába peniaze. Ale toto je klavír. A hrá známe slovenské hity.
Hneď sa jej zlepší nálada. Ide za zvukom.
Vonku pri kaviarni naozaj stojí klavír. Nachádza sa pri ňom tabuľka s nápisom:
„Kto chce a vie, môže si zahrať.“
„Dobrý nápad, spríjemniť ľuďom posedenie“, pomyslí si Tina.
Na klavíri preluduje bradatý muž. Tina sa pristaví a začne nôtiť. Veľa rokov strávila vo folklórnom súbore.
Muž začuje spev, otočí hlavu a zbadá krásnu vílu, ktorá spieva. Usmeje sa a ponúkne:
„Zahráme niečo štvorručne?“
„Ja neviem dobre hrať, radšej spievam.“ odpovie Tina.
„Pieseň pre Elišku hádam zvládnete“, nedá sa odbiť Marcel.
„Môžeme to skúsiť. Dúfajme, že nás nevypískajú.“ súhlasí Tina s bláznivým nápadom.
Celkom im to ladí. Ozve sa potlesk.
„Môžem vás za odmenu pozvať na drink?“ opýta sa Marcel.
„Čím to je , že vám neviem povedať nie?“ čuduje sa Tina.
„Žeby čaro osobnosti?“ lichotí si Marcel.
„Nemám rada namyslených mužov“, schladí ho Tina.
„Skromnosť je moje druhé meno“, oponuje Marcel.
„A prvé?“ je zvedavá Tina.
„Prepáčte, zabudol som sa predstaviť . Marcel. A ako sa volá krásna spievajúca víla?“
„Žeby Amálka?“ sranduje Tina.
„To vážne?“ diví sa Marcel.
„Nie, volám sa Tina.“
Medzitým sa ku klavíru posadil ďalší nadšenec. Ten miluje slovenské tangá.
Slovenské tango, kto že by ťa nemal rád?
„Môžem vás požiadať o tanec?“ trúfne si Marcel.
„Ale tu nikto netancuje“, zdráha sa Tina, ktorá tanec zbožňuje.
„To je dobre, celé námestie bude patriť len nám dvom.“ teší sa Marcel.
„Ja sa hanbím“, kladie odpor Tina.
„So mnou sa nemusíte ničoho báť.“ presviedča Marcel.
„Ste taký čert pokušiteľ“, skonštatuje Tina a dá sa viesť. Alebo zviesť?
„Budem váš anjel strážny“, šepne Marcel.
„Čo sa mi môže stať, keď poviem , že mám ťa rád?“ pospevuje si Marcel a tesne si Tinu privinie.
„Toto“, odpovie Tina a stupí mu na nohu.
Po skončení piesne aj tanca znova zožnú potlesk. Ľudia im fandia a tiež sa niektorí pridajú. Na námestí vládne výborná nálada.
„Usmej sa na mňa, odchádzam“, zahlási Tina.
„Skôr než odídeš, aspoň mi zbohom daj, skôr než odídeš, aspoň ma pobozkaj“, opäť nôti Marcel.
„Nerozdávam bozky len tak na počkanie a len tak hocikomu“, nahnevá sa Tina.
„A s prijatím bozkov je to ako?“ zaujíma Marcela a skôr než sa ona spamätá, pobozká ju.
Ten bozk ju páli ako horúce železo. Marcel sa jej páči, miluje hudbu a tanec ako ona, ale veľa si dovoľuje.
Dostal ju do trápnych situácií. Dúfa, že ju nevidel nikto známy.
Odchádza za Marcelovho spevu:
„Ešte raz ku tebe prídem,
ešte raz sa s tebou zídem.
svoje srdce neubrániš,
k tebe prídem, uvidíš.“
Tina pridá do kroku, skoro uteká. Azda nevie, že pred láskou neutečie?