motto: „Vráť láske čas, keď málo vie,
vráť, nech aj jeseň májom je,
vráť, nepočítaj týždne strát,
vráť, zajtrajšok jej vráť.“ / z piesne Mariky Gombitovej/
„Ty si sa snáď úplne zbláznil !“kričí otec na Adriana, „chceš si vziať za ženu cudzinku na invalidnom vozíku.“
„Máš pravdu, otec“, súhlasí Adriano,“ úplne som sa do nej zbláznil.“
„Máš prevziať rodinnú firmu, a to znamená časté lietanie po celom svete. Ako sa mieniš popri tom starať o postihnutú ženu?“ zaujíma otca.
„Verím, že naši lekári jej pomôžu“, nevzdáva sa Adriano.
„Si blázon. Veď absolvovala desať operácií, a nepomohli.“ schladí ho otec.
Adriano si uvedomí krutú pravdu. Nemôže si pomôcť. Marianu miluje.
Keď prvý raz uvidel jej krásnu tvár, ani si neuvedomil, že je na vozíku. Ako sa hovorí „preskočila iskra“ a obaja vzbĺkli ako fakľa.
Osud sa s Marianou kruto zahral. Bola mladá, populárna , idol mládeže. Vyhrávala spevácke súťaže. Naraz havária na zasneženej ceste z koncertu
a koniec ! Poškodená chrbtica ju pripútala na vozík.
Celý národ jej držal palce. Zázraky sa nedejú. Oporou jej boli priatelia.
Po pol roku vystúpila na speváckom festivale. Na vozíku. Bez spevu nemohla žiť.
Spomínala, ako začínala spievať v kostole s otcom organistom.
Ako to zvládala? Hovorievala:
„Sny človeka nadnášajú.“
V poslednom čase ju nadnášala láska k Adrianovi. Nosil ju na rukách, dostala od neho zásnubný prsteň, plánovali svadbu, spoločný život.
Spev a láska ju držali nad vodou.
Stále nemôže uveriť tomu, čo jej včera povedal:
„Musíme sa rozísť.“
Každé písmeno jej vrazilo dýku do srdca. Mlčala, len po lícach jej stekali slzy. Bol to väčší šok ako nehoda. Bol to koniec sna, že ju niekto
vynesie do neba. Prestala si veriť a prestala vystupovať.
Svojich fanúšikov zarmútila.
Adriano cítil vinu , a preto Mariane telefonoval. Akoby jej sypal soľ do rany. Ona mu odpustila, lebo ho milovala.
Po rokoch mal haváriu, chrbticu mal poškodenú na rovnakom mieste ako Mariana a tiež zostal na vozíku.