„Ako privítať prvý jesenný deň?“ rozmýšľa Judita.
Rozhodne sa spraviť niečo pre svoju telesnú schránku, ktorá je značne schátralá.
Pôjde konečne do fitka, kam sa chystá už dva dni. Jednak minie pár mincí z krabice, jednak využije test na korononavírus.
Mala ho pripravený do nemocnice, ale poslali ju domov, lebo tam „řádí“ covid.
Keďže okres je podľa covid semaforu červený, slečna na recepcii pýta test.
Judita ukáže papier, podá pripravené mince a berie kľúčik od skrinky.
Chodí sem hlavne kvôli stacionárnemu bicyklu. Keď točí pedálmi, hovorí si, že“ vyrába“ chrupavku do kolien.
Spomenie si na jedného známeho a jeho scifi poviedku, v ktorej
nezamestnaní šliapaním na bicykloch vyrábajú elektrinu.
Čas sa vlečie, keď je tu človek sám. Plánovala ísť so sesternicou, ale tej sa nechce kvôli fitku ísť na test.
Ťažko-horko dá desať minút a ide na fitloptu. To ju minule naučila kamarátka Daria.
Pohupuje sa a pozoruje osadenstvo. Už sa tu cíti ako doma. Vidí“ starých“ známych.
Všimne si staršieho pána v okuliaroch, ktorý má slušnú kondičku.
Vidí aj osobného trénera v praxi. Mladý muž sa venuje peknej slečne, ktorá má podľa Judity superpostavu.
Káže jej robiť rôzne krkolomné cviky. Asi trénujú na súťaž.
Jeden borec si uviaže na hrazdu gumu. Žeby sa išiel obesiť? Miesto krku dá do slučky nohu a priťahuje sa k hrazde.
Judita ide precvičiť chrbát a znova na bicykel. Hrá nepríjemná hudba, na televíznom monitore „beží“ futbal.
Vydrží 15 minút a zmena.
Keďže nie je veľa návštevníkov, aj slečna z recepcie cvičí pod dohľadom trénera.
Ona je, akoby sa povedalo „krv a mlieko“ alebo „má rici aj cici.“ Napriek tomu sa snaží.
Pri odchode zaželá Judite pekný deň.
Cestou z fitka chodí Judita chodníkom, kde je veľa lavičiek. Vždy na niektorej posedí, vypije čaj.
Poteší sa pohľadom na rozkvitnuté kvety, na ktoré sadajú motýle.
Je pomerne teplo. Lúče jesenného slnka príjemne hrejú . Juditu hreje aj príjemný pocit, že urobila niečo pre svoje zdravie.