Marcela ide na kontrolu k lekárke. No , ide je silné slovo. Pravda je taká, že muž ju vezie na invalidnom vozíku.
Cíti sa veľmi úboho. Plače. Prečo takto dopadla?
Túži byť neviditeľná, keď zbadá niekoho známeho.
Neznáma pani ju ľutuje , pohladká po ruke a povie:
„Bude dobre.“
Marcela vie, že pani to myslí dobre. Tiež však vie, že dobré to nebude. Stratila všetku nádej.
Malé dievčatko čaká s maminou. Nezbednica skáče, krúti sa. Pri pohľade na ňu sa Marcele znova tisnú slzy do očí.
Koľko sa ona naskákala. Škôlku, na švihadle, s gumou.
To snáď ani nie je pravda.
Doktorka do papierov napísala:
„Choroba progreduje.“
Po kontrole Marcela zavolá manželovi, aby pre ňu prišiel. Zatiaľ sa pokúša rukami riadiť kolesá vozíka. Je to namáhavé. Každý je ochotný jej pomôcť, ale ona protestuje:
„Ďakujem, ale musím sa učiť sama.“
Pred pár mesiacmi ešte vládala chodiť do fitka. Dlho tam však nebola. Zvládla by ešte bicykel?
Poprosí manžela, aby ju tam zaviezol.
Na recepcii je mladík, ktorý sa podobá na Marcelinu dávnu lásku. Čierne kučeravé vlasy, fúzy.
Marcela sa hanbí, ale opýta sa:
“ Voľakedy som tu chodila. Mohla by som skúsiť bicykel? Neviem, či vydržím aspoň päť minút.“
„Samozrejme“, povie mladík s úsmevom.
Marcelu zabolí pri srdci, keď si spomenie na Rumena. Je to karma?
Statočne šliape do pedálov napriek bolesti. Muž išiel zatiaľ na nákup.
Jeden známy jej nedávno povedal:
„Ja si pamätám, ako ste behala.“
Kamarátka jej nedávno hovorila:
„Pamätám si, ako si rada tancovala.“
Kdeže lanské snehy sú.
Rumen by povedal:
„Ja si ťa pamätám mladú a krásnu.“
Muž sa vrátil a keďže Marcela sa vypla k výkonu 10 minút, dal si kávu a rozpráva sa s mladíkom na recepcii.
Marcela si to všimne a berie to ako symbolické spojenie dvoch mužov, ktorých milovala.