Chronické bolesti doviedli Štefániu k užívaniu ópiových náplastí. Ani netušila, ako ľahko sa stane narkomanom.
Po mesiaci musí na kontrolu. Manžel ju dovezie a ide von.
V čakárni sú aj väzni. Tí majú samozrejme prednosť. Štefániu upúta stará
šedivá žena na vozíku vo väzenskom mundúre. Čo asi spáchala?
Štefánia si kráti čas rozhovorom s nahluchlou tetou z dediny, ktorú bolesť budí zo spánku.
Na rozdiel od Štefánie, ktorú bolia nohy, ju bolia ruky. Pracovala
ako kuchárka a veľa rokov dvíhala ťažké hrnce.
Sú tam aj mladí manželia s dvoma deťmi. Dievčatko má asi tri a chlapček
pol roka. Malá stále poskakuje a vymýšľa. Syn si žiada mliečko.
Po hodine a pol sa dostane Štefánia do ambulancie. Doktorka sa opýta:
„Ako znášate tie náplaste?“
„Dobre, ale ja som si myslela, že ma už nič nebude bolieť.“
Doktorka zahlási:
„Vieme bolesť len zmierniť. Chcete silnejšie?“
„Nie“, odmietne Štefánia a informuje sa:
„Môže mi ich predpisovať aj obvodná lekárka?“
„Áno, pol roka“, znie odpoveď.
Vtom príde sestrička:
„Pani doktorka, pacienti sa sťažujú, že čakajú veľmi dlho.“
Štefánia poznamená:
„Piatok 13.“
„To je tu skoro vždy“, namietne doktorka.
Po Štefániu príde manžel a idú sa naobedovať do blízkej reštaurácie. Potom
navštívia rôzne obchody.
Vyvezú sa na sídlisko. Náplaste treba v lekárni objednať. Štefánia zistí, že
doktorka nevystavila recept. Je poobede. Už sa nikde neordinuje. Zúfalej
Štefánii rupnú nervy a „vyrobí“ hysterický výstup. Muž sa za ňu hanbí.
Piatok 13.
Miesto domov idú na druhý koniec mesta na kryoterapiu. Stretnú známeho.
Na jeho otázku:
„Ako sa máte?“
zase Štefánia zareaguje hystericky:
„Zle a horšie. Vy máte dôvod sa smiať, keď ste zdravý.“
Známy sa zarazí a odíde preč.
Štefániu to potom mrzí. Zavolá mu a ospravedlní sa.
Piatok 13. nezostal nič dlžný svojej povesti.