Darina je nešťastím celá bez seba. Najradšej by nežila. Aspoň by nič necítila.
Tak ako veľmi ju kedysi miloval, tak veľmi ju teraz nenávidí.
Tak ako voľakedy z jeho očí sálala láska, tak teraz z nich srší nenávisť.
Strašne ju to bolí. Je chorá, a tým pádom na ňom závislá. Je mu vďačná, že jej pomáha. Nikoho iného nemá.
Neplače, doslova reve. Dlhé hodiny. Ani tak nemôže dostať zo seba tú neskutočnú bolesť.
Srdce jej trhá na kusy. Cíti sa ponížená až na dno. To je odmena za roky
spoločného života? Nemá pre ňu vľúdne slovo, nepobozká ju. Ani sa jej nedotkne.
Už ani nepamätá, kedy sa naposledy milovali .Ani ju neobjíme, nepritúli sa.
Berie ju ako príťaž,ako ťažkú olovenú guľu priviazanú na nohe.
A aká to bola láska ! Bol šťastný, keď ju držal za ruku, mohol ju pobozkať. Nezabudne, čo voľakedy povedal:
„Bola si pre mňa nedostupná ako hviezda na nebi.“ Stále po nej túžil.
Bol pyšný, že si ho vzala a porodila mu dieťa.
Uznáva, že postupne robí čoraz viac domácich prác. Našťastie nakupuje rád.
Priznáva , že sa doňho nezaľúbila bezhlavo. Zo začiatku jej nebol sympatický. Nikto nemal na jej predcházajúcu lásku -cudzinca.
Nebola však najmladšia a keď nechcela zostať sama, vzala si toho, ktorý ju
ľúbil . Tiež v ňom videla oporu. Myslela si, že v dobrom aj zlom.
Časom ho aj Darina začína nenávidieť. Preto, že ju ponižuje, vysmieva sa z jej nemohúcnosti.
Veľakrát spomína na iných mužov, ktorí boli v jej živote a banuje. Chcela by od neho odísť a radšej byť sama, ale je naňho odkázaná. Tak sa trápi a trpí.
Žijú spolu v „harmonickej nenávisti.“ Až do smrti?