Určite si pamätáte známu scénu z filmu Dobrý voják Švejk, keď ho pani domáca vezie na vozíku do vojny.
On sa priblblo usmieva a oduševnene kričí: „Na Bělehrad !“
Tereza si na to spomenie vždy, keď ju manžel vezie na invalidnom vozíku.
Akurát na rozdiel od Švejka jej vôbec nie je do smiechu, ale do plaču.
Má dlhodobé zdravotné problémy, ktoré ju pripravili aj o prácu. Nemá žiadny príjem.
Podala si žiadosť o invalidný dôchodok. Nepochodila.
Predsavzala si:
„Pol roka budem chodiť po lekároch, vyšetreniach, nemocniciach , zhŕňať papiere a skúsim to znova.“
S jedným známym si robia takú srandu:
„Koľko papierov treba? Pol kila?“
Nastal deň D. Podanie žiadosti na sociálnu poisťovňu.
Manžel ju vezie na vozíku. Pred poisťovňu ich dovezie taxík. Auto nemajú.
Taxikár ju ľutuje a pýta menej ako zvyčajne.
Vrátnička úslužne otvára dvere,
Je to veľkolepé entrée /vstup/. Skoro ako Švejk vo filme. To musí zabrať.
Tereza odovzdá papiere a idú ešte do banky.
Cestou stretne kamarátku. To je ale hanba. Táňa je staršia, ale behá
ako veverica.
V banke je nový pracovník. Mladý muž sa čuduje:
„Čo sa vám stalo? Nehoda? Úraz?“
„Naše zdravotníctvo“, povie Tereza, „nevedia mi pomôcť.“
„Ste ešte mladá“, zalichotí pracovník.
„No, povedzme, nie tak stará, aby som takto skončila. Najhoršie, že väčšina
ľudí si myslí, že ak je niekto na vozíku, tak je aj blbý. A mne hlava slúži veľmi dobre.“ hovorí Tereza.
„To vidieť aj z toho, ako dobre investujete.“
Vybavia v banke, čo treba a idú domov autobusom.
Keď sa dovezú na sídlisko, muž zahlási:
„Dosť bolo divadla.“
Tereza musí vozík dotlačiť domov.
Zatiaľ to dokáže.
Aj Švejk vojnu prežil.