Doktorka poslala Silviu do nemocnice. Moc sa jej nechce, ale dúfa, že konečne zistia, z čoho pramenia jej zdravotné problémy.
Manžel je v práci a dcéra v škole, tak ide s ňou kamarátka. Taxík objedná ešte večer.
Má obavy, aby niečo nezabudla. Nevie, ako dlho si ju tam nechajú.
Na úvod jej spravia test na koronavírus. Nasleduje odber krvi. Silvia neznáša ten pohľad , tak otočí hlavu.
Jednej sestričke sa ani na tretíkrát nepodarí napichnúť žilu, tak to
skúša druhá. Zostane jej kanyla, keby bolo treba infúziu.
Oddelenie funguje len na 50 percent, to znamená, že muži aj ženy sú spolu. Niekedy z toho pramenia problémy na WC a v sprchách.
Silviu dajú na izbu k staršej panej, ktorá pochádza z rovnakej dediny ako Silviina mama.
Na ruku dostane náramok s menom, dátumom narodenia a názvom oddelenia.
„Aby ste sa nám nestratila“, hovorí sestrička.
„Hlava mi zatiaľ slúži“, zahlási Silvia.
O chvíľu ju pošlú na očné vyšetrenie. Fešný ošetrovateľ ju odvezie na vozíku.
Silvia prehodí: „Máte fitnes zadarmo a ešte vám za to platia.“
Pomerne rýchlo sa vybavia. Silvii už v bruchu „cigáni vyhrávajú“. Od rána nejedla.
V rozhovore so spolubývajúcou zistí, že mladý doktor na očnom je jej synovec.
„Keby som to bola vedela, odovzdám pozdrav“, smeje sa Silvia.
O chvíľu ju čaká lumbálna punkcia. Dosť sa toho bála, ale nebolo to také strašné.
Iba keď jej ľavou nohou prešiel akoby elektrický prúd, zľakla sa , či neochrnie.
Pol hodinu po zákroku musela ležať na bruchu. Myslela, že príde o kríže.
Potom jej kázali vypiť tri litre tekutín, ale ani víno, ani pivo neponúkli. Tak
vzala fľašku, odišla do kuchynky, ktorá bola blízko WC a striedavo pila čaj a vodu.
Rozprávala sa s ošetrovateľom, ktorý obedoval až o 14. hodine. Dovtedy bol s pacientom na vyšetrení.
Keď odíde, Silvia môže telefonovať. Má veľa známych, ktorí na ňu myslia. Musí im oznámiť, že už to má za sebou.
Často chodí na WC. Nedá sa tam zamknúť. Funguje to tak, že sa otáča tabuľka, na ktorej je napísané : Voľné/ Obsadené.
Naposledy ale zažila trapas.
Otvorila dvere a uvidela holý mužský zadok.
Zahabkala:“ Pardon.“
Odteraz bude klopať, aj keď bude voľné.
Na večeru ide na izbu a potom do jedálne pozerať telku. Snaží sa zaspať, ale nedá sa.
Nechce budiť spolubývajúcu neustálym prehadzovaním, tak sa prechádza po chodbe.
„Nechcete liek na spanie?“ pýta sa sestrička.
„Nie“, odmietne Silvia.
Čaká ju dlouhá noc…