nezabudka

Ten zlodej  menom Alzheimer mi ukradol moju drahú manželku Marušku.

Stále je pekná. Aj keď má 83 rokov. Ani ja nemladnem. O pár dní budem mať 87.

Nedávno sme oslávili diamantovú svadbu. To je 60 rokov spoločného života.

Uctil si nás aj primátor. Pozval nás aj s celou rodinou do obradnej siene mestského úradu.

Deti nám zarecitovali a zaspievali. Manželka dostala kyticu kvetov. Zapísali sme sa do kroniky mesta. Nakoniec sa s nami primátor odfotil.

Potom sme išli s celou rodinou na slávnostný obed do hotela.

Bola to pekná bilancia nášho spoločného života.

Spomínam, ako sme sa zoznámili. Bol som na vojne v Čechách. Kamarát chodil s jednou dievčinou.

Mária bola jej kamarátka. Začali sme chodiť do kina vo štvorici.

Zostal som u vojska ako provianťák a Mária pracovala v banke. Často sme sa sťahovali.

Narodil sa nám syn a neskôr dcéra. Postavili sme pekný dom s veľkou záhradou.

Mária rada spievala, tancovala. V práci bola úspešná.

Rodina sa nám rozrástla o vnukov a vnučky. Dokonca máme aj pravnúčatá.

Tešil som sa, ako si budeme užívať dôchodok. Pred dvoma rokmi sa objavil ten zlodej.

Ja sa starám o dom, záhradu, chodím nakupovať, varím, starám sa o ženu..

Tiež mám svoje zdravotné problémy.

Často rozpráva nezmysly, budí ma v noci. Som z toho unavený a nešťastný.

Dcéra ju zobrala k psychiatrovi. Keď jej dám večer lieky, ktoré jej predpísal,

vykrikuje zo sna a ďalší deň spí ako šípková Ruženka.

Ja už nie som ten princ, ktorý by ju zobudil . Hladkám ju po ruke, po líci.

Neviem sa na ňu hnevať. Stále ju milujem.

Desím sa tej chvíle, keď nebude poznať svojich najbližších.