nezabudka

Vážení čitatelia,

chcem sa poďakovať v mene poviedky Sudca život, ktorú prečítalo viac ako 4000 ľudí.

Tereza bola vždy výborná žiačka. Chodí na gymnázium do čisto dievčenskej triedy.
Nosí okuliare, nemá ukážkovú postavu. Bývala v malej dedinke, ale kvôli otcovej práci sa presťahovali do okresného mesta.
Ona sa nechcela sťahovať. Koľko sa naplakala. V dedinke strávila celé svoje detstvo.
A hlavne tu bol sused Lacko, ktorý sa jej páčil.
Nič nepomohlo. Na jar sa presťahovali do paneláka na novom sídlisku. Dovtedy cestovala s kamarátkou, teraz sama.
Ráno chodieva autobusom, ktorým cestuje veľa chalanov
z priemyslovky.
Všetky spolužiačky riešia svojich frajerov. Len Tereza nemá nikoho. Nemôže sa zapojiť do debát.
Pritom snívala o jednom blonďákovi z autobusu.
Prešiel tretí ročník a začal štvrtý a s ním prípravy na stužkovú. Dievčatá sa tešia, ako sa zabavia.
„Koľko miest chceš?“ pýtajú sa Terezy.
„Štyri“, odpovie.
„Ako?“ nechápu.
„Ja, mama, otec a Marián.“ vysvetľuje Tereza.
„Veď nemáš brata.“ oponujú spolužiačky.
„Marián je môj chlapec.“ uzemní ich.
„Ty máš chalana?“ čudujú sa.
„Býva v našom meste, má 20 rokov a chodí na vysokú.“
„Fíha“, uznanlivo pokyvujú hlavami.
Ako sa blíži čas stužkovej, Tereza rozmýšľa, čo povie babám, prečo Marián nepríde.
Najuveriteľnejšie by bolo, že ochorel.
„Sme zvedavé na toho tvojho Mariána“, hovoria dievčatá.
„Budete prekvapené“, sľubuje Tereza.
Deň pred stužkovou je Tereza smutná.
„Čo sa stalo?“ zaujíma spolužiačky.
„Marián dostal angínu, leží s horúčkou.“ klame Tereza.
Baby ju ľutujú.
Nastal deň „D“. Všetko a všetci sú pripravení na slávnostné chvíle. Tereza má najkrajšie šaty. Niet tu nikoho, komu by sa chcela páčiť. Vyjde von nadýchať sa čerstvého vzduchu.

V neďalekej reštaurácii Mariánovi starí rodičia oslavujú zlatú svadbu. Moc ho to nebaví, ale je to povinnosť zúčastniť sa rodinnej oslavy. Vyjde von.
Zbadá Terezu.
„Ahoj“, pozdraví.
„Ahoj“, odpovie Tereza. Našťastie je tma, tak Marián nevidí, ako ju zalial rumenec.
Ale srdce jej bije ako zvon.
„Čo tu robíš ?“ je zvedavý.
„Máme tu stužkovú“, odpovie.
„Ja som Marián.“ predstaví sa.
Tereza sa rozosmeje. Marián nechápavo pozerá.
„Môžeš ísť so mnou na chvíľu dnu?“ opýta sa Tereza.
„Keď ti to spraví radosť.“ súhlasí Marián.
„Kto je to?“ pýtajú sa baby.
„Predsa Marián. Prišiel aspoň na chvíľu, aj keď je chorý.“ hovorí Tereza.
„Tomu sa hovorí obetavosť“, závidia.
Po tanci sa Marián opýta:
„Mohla by si ty ísť teraz so mnou ?“
„Rada“, usmeje sa Tereza.