nezabudka

Bohunka pracuje dlhé roky na úrade práce. Z malej dediny dochádza každý deň autobusom do okresného mesta. Dá sa povedať, že práca je jej život. 
Viac ako celý rok bola PN. Podstúpila dve náročné operácie. Aj má obavy nastúpiť do práce. 
Nezamestnaným chýbala. Majú ju radi.  
Aj pani Šajdáková sa potešila: 
“Bars dobre, že ste zase tu. Bola ste na materskej?” 
“Mala som zdravotné problémy”, odpovie Bohunka. 
“Z detmi sú starosci, to ja znam, mám ich šidzem.” zahlási Šajdáková. 
“Nebola som na materskej, na to som už stará.” vysvetľuje Bohunka. 
“To nevadzi, mojej sestre še narodzilo posledné dzecko, ked mala 52 roky.” nedá sa klientka. 
“Ale ja nemám muža”, protestuje Bohunka. 
“Nehutorce, taka šumna”, nechápe Rómka. 
To už prichádza pán Krempaský. Mal sa hlásiť už včera. Mladý muž, ktorý prišiel z väzenia, kde bol za neplatenie alimentov. A nebolo to prvýkrát, čo sedel v base.  
“Nekašli sa  s ním a vyraď ho z evidencie”, hovorí Bohunke kolegyňa. 
Bohunka mu však telefonovala. 
“Prečo ste sa včera nehlásil ?” pýta sa ho. 
“Bol som v robote”, vykĺzne mu z úst. 
“Vy ste zamestnaný?” čuduje sa Bohunka. 
“Len brigádujem”, prizná sa. 
Bohunka mu vysvetlí povinnosti nezamestnaného, ak chce byť na úrade práce.  
Rodina sa ho zriekla. Hanbia sa za to, že bol vo väzení. Otec mu odkázal, aby sa u nich ani  neukázal.
Býva u kamaráta, s ktorým sa poznal v base. Je vyučený zámočník. Možno ho vezmú do podniku, kde nebudú žiadať výpis z registra trestov. 
Vchádza natešený bezdomovec Chmelík.
„Paninko, bars dobre ste mi poradzili. Teľko oblečeňa mi dali v totej charite, že calu zimu budzem v ceple. Vezmite sebe totu čokoladu. Budzece mac ke kavičke.“ ponúka.
„Ďakujem, nemôžem sladké.“ oponuje.
„Nebojce še, neukradol som to, aj učtenku mám.“ ukazuje.
Zrazu počuť na chodbe krik. To ide pani Pisarčíková. Všetci ju tu poznajú .
Pisarčíková má nižšie IQ, je agresívna, chodí k psychiatrovi. 
Niet sa čo čudovať. Muž alkoholik ju bíjal. Aj o prácu upratovačky prišla.
Bohunka ju zvládla svojou milotou.
Pisarčíkovú upúta krabička s cukríkmi, ktorú má Bohunka na stole. To ponúka deťom, ktoré prídu s nezamestnanými.
„Možem sebe zobrac?“ opýta sa.
„Áno“, odvetí Bohunka.
„Pre vnúčatá“, ozrejmí .
Všetci nezamestnaní by chceli patriť k takej úradníčke ako je Bohunka. Snaží sa pochopiť ich situáciu a pomôcť im. Je pre nich takým anjelom.