nezabudka

Vážení čitatelia,

Pacientka doktora B. ďakuje za čítanosť viac ako 2500.

„Ľubi, prosím ťa, sľúb mi, že sa nebudeš na mňa hnevať“, žadoní kamarátka Marta.
„Čo si vyviedla?“ pýta sa s neblahou predtuchou Ľubka.
„Dala som tvoje telefónne číslo jednému mužovi“, prizná sa Marta.
„Si ty normálna? Komu?“ pýta sa Ľubka.
„Je to syn kamarátky mojej mamy. Možno si ho pamätáš. Pred rokmi, keď sme chodili na kurz, tam niečo doniesol.“ vysvetľuje Marta.
„Nespomínam si. Asi ma nezaujal.“ hovorí Ľubka.
„Ja som ho nedávno stretla. Mama mu zomrela. Zostal sám. Pýtal sa na teba. Asi ti chce zavolať. Povedala som ti to, aby si nebola „prekvapkaná“,
keď sa ozve.“ hovorí Marta.
„Prestaň mi stále niekoho zháňať. “ nahnevá sa Ľubka.
„Nie si už najmladšia, možno je to „posledný vlak“. podpichne ju Marta.
„Ja čakám milionára na súkromnom lietadle,“ sranduje Ľubka.
„Daj tomu šancu“, prosí Marta,“ Je to sympatický , seriózny, zabezpečený muž.“

Na druhý deň dostane Ľubka esemesku:
„Dobrý deň. Volám sa Andrej. Videli sme sa pred pár rokmi.Zomrela mi mama, zostal som sám.“
„A čo som ja linka dôvery?“ pomyslí si Ľubka, ale slušne odpíše:
“ Aj mne zomreli obaja rodičia. Viem, čo to znamená zostať sám. Mám sestru, ale tá má svoju rodinu.“
Andrej odpíše:
„To vám závidím. Ja nemám ani brata, ani sestru . Otec je tretíkrát ženatý. Mám len uja ďaleko v Čechách.“
Ľubku zaujíma:
„Kde pracujete?“
Andrej napíše:
„Som strojvodca .“
Ľubka sa v duchu pousmeje:
„Aká irónia osudu. S tým posledným vlakom mala možno Marta nakoniec pravdu.“
„Mohli by sme sa stretnúť?“ zaujíma Andreja.
„Mám veľa práce“, vyhovára sa Ľubka a pokračuje:
„Ani si vás nepamätám.“
„Ja vás poznám určite“, nalieha Andrej.
„Tak dobre, budúci týždeň v piatok ma môžete počkať pred poisťovňou.“ povie Ľubka.

„V piatok máš dôležitú úlohu“, oznámi Ľubka Marte.
„Horím nedočkavosťou“ ,odpovie Marta.
„Pôjdeš si zjesť, čo si mi navarila.“ odpovie Ľubka.
Marta pozerá nechápavo.
„Chce sa so mnou stretnúť Andrej.“ vysvetlí Ľubka.
„To je fajn, či…?“
„Mám ísť s cudzím chlapom, ktorého vôbec nepoznám?“ vyčíta Ľubka.
„Veď len na kávu, či…?“

Ľubka v záplave práce aj zabudla, že sa na piatok dohodla s Andrejom.
Ponáhľa sa do obchodu, aby stihla autobus.
Vrátnik na ňu volá:
„Čaká na vás tento pán.“
Ľubka pozrie a uvidí Andreja.
„Dobrý deň“, povie a podá jej krabičku s krásnou orchideou.
„Prijmete moje pozvanie na kávu?“ opýta sa.
Nie je to typ, z ktorého by sa jej podlomili kolená, ale jednu kávu snáď vydrží. Na druhej strane nie je ani celkom na zahodenie.
Posedíme, pokecáme, uvidíme.
Z Andreja sa vykľul vtipný spoločník. Ľubka to ocení tak, že súhlasí s tykaním.
Zistia, že majú dosť vecí spoločných. Obaja majú za sebou nevydarené vzťahy, venujú sa len práci.
Ani jednému sa zatiaľ nepodarilo nájsť tú pravú polovicu.
Ani nezbadajú, ako čas letí.
Andrej sa lúči:
„Musím ísť, aby mi neušiel posledný vlak.“
„Asi by som mala ísť tiež, aby neušiel ani mne.“ usmeje sa Ľubka.
Aby nedopadla, ako v tom aforizme: „Tebe neušiel vlak, ale celá stanica.“