nezabudka

Blaženka opatruje pani Petrovičovú.
Syn je veľvyslancom v Japonsku, dcéra žije v Anglicku a vnučka v Škótsku.
Občas sedávajú na lavičke pred domom, a tak Blaženka spoznala susedku -pani Valiku.
Je to drobné čiperné žieňa. Pozýva Blaženku:
„Zastavte sa niekedy aj u mňa.“
Blaženka sľúbi, že niekedy príde. Konečne v piatok zazvoní .
„Poďte ďalej“, pozýva ju natešená pani Valika.
„Dáte si vineu?“ ponúka.
„To je dobrý nápad“, súhlasí Blaženka. Je horúci letný deň.
„Máte pekný byt“, pochváli Blaženka.
Pani Valika sa rozplače:
„To všetko robil môj syn. Zomrel na rakovinu. Neviem sa z toho spamätať.“
„Iné deti nemáte?“ súcití Blaženka.
„Len dve vnučky. Chodia za mnou cez víkend.“
Blaženka sa dozvie, že pani Valika má 90 rokov, je maďarskej národnosti.
Po čase sa Blaženka chystá odísť, lebo musí navariť manželovi a dcére.
Pani Valika ju chytí za ruku, hladí ju a prosí:
„Nechoďte ešte.“
Na tento moment Blaženka nikdy nezabudne. Uvedomila si zúfalú samotu pani Valiky. Nemala to srdce, aby odišla.
Pani Valika jej poukazovala celý byt. V každej miestnosti mala televízor. Aj na zasklenom balkóne.
Na rozlúčku dostala Blaženka bonboniéru. Bola rada, že spoznala milú starú pani, z ktorej sálala dobroprajnosť.
Potom si občas telefonovali.
Pani Valika sa vždy opýtala svojím zvonivým hlasom:
„Zlatunká moja, ako sa máte? „
„Ujde to“, odpovie Blaženka, „A vy?“
„Jaj, chrbát ma bolí, anjelik môj.“ posťažuje sa pani Valika .
Na konci vždy zaželala:
„Nech vás Pán Boh opatruje.“
„Ďakujem“, odpovie Blaženka.
Párkrát Blaženka pani Valiku navštívila. Raz jej doniesla anjelika. Urobila jej tým veľkú radosť.
Na poslednej návšteve sa Blaženka zaujímala:
„Beriete aj nejaké lieky?“
„Keď ma bolí chrbát“, odpovie pani Valika .
„To bolí aj oveľa mladších“, skonštatuje Blaženka.
V poslednom čase pani Valika nezdvíhala telefón. Blaženka si myslela, že je niekde s vnučkami.
Keď sa to ale opakovalo, zavolala susede. Dozvedela sa , že pani
Valiku museli odviezť do nemocnice, ale má prísť domov.
Blaženka znova volala. Nikto nedvíhal. A keď sa v telefóne ozvalo:
„Číslo, ktoré voláte, nie je správne“, pochopila, že je zle.
Milá a skromná pani Valika zomrela. Blaženka to zistila až po dátume pohrebu.
Veľmi ju mrzelo, že jej nedala posledné zbohom.
V duchu si pomyslela:
„Nikto mi už nikdy nepovie tak krásne: „Zlatunká moja.“