nezabudka

Alenu včera prepustili z nemocnice.  Vybrala sa do knižnice.

Knihy sú jej najlepšie kamarátky. Je vášnivou čitateľkou, odkedy sa naučila čítať. Táto záľuba ju doviedla k tomu, že sama začala písať.

Stala sa členkou literárneho klubu.

Je to združenie spisovateľov-amatérov. Stretávajú sa jedenkrát do mesiaca. Alenu veľmi mrzí, že posledného stretnutia sa nemohla zúčastniť,

lebo bola chorá. Dozvedela sa, že prišla o veľkú slávnosť.

Kolega krstil novú básnickú zbierku.

Alenine fejtóny často uverejňujú v Literárnom časopise. Keďže bola v nemocnici, nemohla ho zohnať. Nepodarilo sa to ani kamarátke,

ani manželovi. Niežeby bola ješitná, ale poteší ju, keď jej článok vyberú a zverejnia.

Pristaví sa pri prvom stánku a pýta sa:

„Máte Literárny časopis?“

„Nech sa páči“, odpovie predavačka.

Alene sa nechce veriť, že sa jej ho po viacerých dňoch od vydania, podarilo zohnať.

„Dnešný deň dobre začína“, pomyslí si.

Na zastávke stretne kamarátku. Dávno sa nevideli.

„Kam ideš?“ pýta sa Anka.

„Vybrala som sa do knižnice vymeniť knihy“, odpovie Alena.

„Si zaočkovaná proti korone?“ zaujíma Anku.

„Kultúra je pre všetkých, nediskriminuje“, hovorí Alena .

„Ako sa máš?“ zaujíma Anku.

„Som bez roboty a bez peňazí“, posťažuje sa Alena, „A ty?“

„Muž  po druhej dávke vakcíny zostal ležať.“ posťažuje sa aj Anka.

„Nesadneme niekam a nepokecáme?“ pýta sa Alena.

„Ponáhľam sa na autobus, ale zavolám ti.“ lúči sa Anka.

Ani v  knižnici sa nezabudne Alena pochváliť, aká „veľká spisovateľka“ ich navštívila.

Príjemný deň babieho leta navnadí Alenu na prechádzku po námestí. Berie to ako rehabilitáciu. Každý krok ju  síce bolí, prsty na nohách necíti.

Vidí všetky hviezdičky, napriek tomu, že je slnečný deň, aj keď ho kazí studený vietor.

Našťastie je tu dosť lavičiek, na ktorých môže posedieť a kochať sa mestským virvarom.

Prvú zastávku máva pri kostole. Pomodlí sa, upije čaju. Potom zvykne pozrieť tabuľu s parte. Bohužiaľ vždy tam nájde niekoho známeho.

Dnes vidí dobrácku tvár a číta meno prvého riaditeľa úradu práce.

Alena si pamätá, ako ju pred rokmi presviedčal, aby tam nastúpila.

  Ju však vtedy lákalo školstvo. Možno keby to miesto vtedy vzala, mohla byť

   dnes riaditeľkou ona. Venuje mu tichú spomienku a ide ďalej.

Pod bránou predáva bezdomovec Nota bene.

 Alena si všimne stolík s príveskami, tabuľkami. Zastaví sa . Krásne veci. Zlaté ruky, ktoré toto vyrobili. Nevie si vybrať.  Pýta sa pani:

„Budete tu aj zajtra?“

„Dnes naposled.“ odpovie.

 „Máte tu toľko krásnych vecí.“ váha Alena.

Odchádza a zastaví sa na lavičke pri vodníkovi. Nakŕmi holuby, pozoruje šantiace deti.

Ide na zastávku. Na lavičke pri stánku sedí jeden známy. Alena mu veľakrát pomohla, ale on ju sklamal. Rozhodla sa, že mu odpustí.

Ide za ním a pýta sa:

„Máte čas?“

Zloží slúchadlá z uší, prestane pozerať do mobilu.

Tibor je „kolega.“ Tiež je členom literárneho klubu. Hoci má vysokú školu, stal sa z neho bezdomovec.

Jeho mama učiteľka sa určite v hrobe obracia.

Alena je zvedavá, čo sa dialo včera v klube. Veľa sa od neho nedozvie. Ťahá to z neho ako z chlpatej deky.

Keďže fúka studený vetrisko a Alena sa dala oklamať zubatým slniečkom, začne jej byť v chládku zima. Rozlúči sa a ide na autobus.

Dnes mala celkom pekný deň.