nezabudka

Jozef pochádza z kopaníc. Má tri sestry, on je najmladší. Otec sa dočkal

vytúženého syna.

Keď boli deti malé, hrávali sa na hostinu. Sestry uvarili a napiekli.

„A čo budem robiť ja?“ pýta sa Jožko.

„Umývať riady „, zahlásia sestry.

To sa mu nepáčilo.

„Vy si teraz sadnite a ja vás budem obsluhovať“, navrhol.

Súhlasili. Cítili sa ako princezné.

„Čo napíšeme do prihlášky?“ pýta sa triedna učiteľka v poslednom

ročníku základnej školy.

„Chcem byť čašníkom“, zahlási Jozef.

Rodičia súhlasia. Je to v tých časoch prestížne povolanie. A tak Jozef

nastúpi do mesta na učilište. Jeden týždeň majú školu, druhý prax.

To znamená obsluhovať naozajstných hostí v reštaurácii. Tiež to zna-

mená obliecť si bielu košeľu , čierneho motýlika a obuť čierne lakovky.

Jozef dovtedy v žiadnej reštaurácii nebol. Stravovali sa doma. Kam sa

dostal, to bola dedinská krčma, kde si  po futbale dal malinovku.

Po skončení školy dostal výborné miesto v známom motoreste.

Raz zastala pred podnikom vládna limuzína z hlavného mesta.

„Papalášovi“ sa zapáčila obsluhujúca čašníčka . Dostala od neho

ponuku, ktorá sa neodmieta:

„Na úrade vlády máme voľné miesto. Uvítali by sme takúto krása-

vicu. Čo vy nato?“

Čašníčka očervenela , ale skvelú ponuku odmietla so slovami:

„Nemôžem to prijať. Nedávno som sa vydala a čakám dieťa.“

„To je škoda“, zosmutnel pánko.

„Ale mám skvelého kolegu. Je slobodný, bez záväzkov.“

snaží sa zachrániť situáciu.

„Dobre. Nech zavolá na toto číslo“, povie pán a podá vizitku.

Tak sa Jozef dostal do hlavného mesta do služieb vlády.

Premiéri sa menili, ale dobrého čašníka potrebuje každý.

Obsluhoval významných politikov. Domácich aj zahraničných.

Prezidentov aj anglickú kráľovnú. Vždy si dal od nich podpísať

jedálny lístok. Jedno stretnutie sa mu obzvlášť vrylo do pamäti.

Bolo to stretnutie s pápežom, ktorý mu daroval ruženec. Ten dal

Jožko svojej zlatej mame.