nezabudka

„Ste jediný dedič“, oznámil notár Slávke.

Kráča po zasneženom chodníku a v ušiach jej stále dookola znejú tie slová.

Nechce byť jediný dedič.

Túži byť pre niekoho jediná láska. Veď je mladá, život má pred sebou.

 Chodí do posledného ročníka na gymnáziu. Čaká ju stužková, maturita,

príjmačky na vysokú.

Mala by byť veselá, optimistická. Nemôže . Zomrel jej otec.

Bola jeho jedinou dcérou. Veľmi ju miloval, pýšil sa ňou.

Aj ona ho milovala, obdivovala. Rada s ním chodila na turistiku, bicyklovať,

lyžovať. Bola hrdá , že je úspešný v práci.

Stalo sa však, že ju opustil. Kvôli inej žene. Nenávidela ju. Neskôr aj jeho.

Ako jej to mohol urobiť? Veľmi ju sklamal. Priala mu niečo zlé. Ale smrť nie.

Zdedila byt, auto, peniaze.

Slávka nastúpi do autobusu.

„Ahoj, babi“, poteší sa a prisadne si.

„Ahoj, moja“, povie súcitne stará pani.

„Dobre, že som ťa stretla“, hovorí Slávka, “ na piatok som sa dohodla s farárom. Pôjdeme uložiť urnu.“

„Dobre“, súhlasí babka, „a škola ako?“

„V pohode“, odpovie.

„A stužková?“ zaujíma babku.

„Prípravy sú v plnom prúde.“ hovorí Slávka a pokračuje:

„Vždy som si predstavovala, ako budem s otcom na stužkovej tancovať.“

„Nie všetky sny sa človeku splnia.“ skonštatuje babka.