nezabudka

Petra žiali za mamou .

Spomína si, ako často jej hovorila o Palenkovi. Bol jej celoživotnou láskou, hoci ju donútili vydať sa za iného.

Dlho premýšľala, kým vytočila číslo, ktoré našla v zozname.

Pokojný večer prerušilo zvonenie telefónu.

„Dobrý večer, tu je Petra . Hovorím s pánom Pavlom ?“

„Áno, prajete si ?“ 

Ten pekný ženský hlas mu niekoho pripomína.

„Nepoznáme sa, ale moja mama Milka  vás často spomínala“, pokračuje neznáma.

Samozrejme.  Mimi.

„Čo sa stalo?“ pýta sa s neblahou predtuchou.

A počuje odpoveď, ktorá mu vrazí nôž do srdca:

„Včera nás opustila. Ak sa chcete s ňou rozlúčiť, pohreb bude  v piatok o 15. hodine.  „

„Prídem“, odpovedá priškrteným hlasom.

Pomaly sa spamätáva zo šoku. Mimi ! Slzy mu tečú po vráskavých lícach.

V hlave sa začínajú odvíjať spomienky ako film.

S Milkou  chodil do školy. Ona bývala len na kúsok a on to mal také dva kilometre.

Chodil  so staršími chalanmi, ktorí mu často robili zle. Ona ho vždy ľutovala a žalovala to pánu učiteľovi.

Bola najlepšou žiačkou. Bohužiaľ jej chudobní rodičia nemali na to,

aby išla ďalej študovať.

Vyučil  sa za zámočníka a z Milky sa stala krajčírka. Mali sa úprimne radi.

Oslovovala ho Palenko. Chodili spolu na tanečné zábavy.

 Jej  matka mu však odkázala , že má pre ňu bohatšieho ženícha .

Nech na ňu zabudne.

Odišiel  so zlomeným srdcom preč z rodnej dediny.

Keď  sa vrátil, Milka bola vydatá. S mužom išla bývať do mesta.

On postavil dom a zobral si Anču, ktorá bola slobodnou matkou.

Viac sa ich cesty neskrížili.

Na pohrebe sa stretli dvaja neznámi ľudia, ktorých  mala Milka najradšej.

 Pavol a Petra.

Keď spúšťali rakvu do hrobu, muzikanti hrali pieseň: „Dobrú noc, Milko má, už dobrú noc, dobrú noc ti vinšuju…“

–