nezabudka

Vlasta robí  v špeciálnej škole. Žiaci, ktorí ju navštevujú, majú rôzne diagnózy.

Niektorí dochádzajú každý deň, ďalší bývajú celý týždeň na internáte a pre niektorých je toto jediný domov.

Starší žiaci chodia sami, pre mladších chodia rodičia.

Je piatok. Vlasta má službu na vrátnici. Jej úlohou je  dozor nad tými žiakmi, pre ktorých prídu rodičia. Je tu celkom hluk. Decká prichádzajú z jedálne. Keďže je ešte pekné počasie, niektorí behajú po dvore.

Postupne sa vrátnica vyprázdni. Blíži sa 16. hodina a Vlaste končí služba. Zostala len Vierka. Je prítulná, usmieva sa, hladká Vlastu po rukách. Vierka má epilepsiu a stará sa o ňu len otec.

Vierke je už dlho: „Kedy príde tatino?“

„To by som aj ja rada vedela“, odpovie Vlasta. O chvíľu jej ide autobus, ale nemôže tam Vierku nechať samu. Aby im ušiel čas, hrajú pexeso.

Asi o pol hodinu zastaví pred školou auto a vystúpi z neho Vierkin otec.

„Prepáčte, ale musel som zostať dlhšie v práci“, ospravedlňuje sa.

„No čo už. Akurát mi ušiel  autobus.“, skonštatuje Vlasta.

„Tatino, a nemohli by sme pani vychovávateľku odviezť? “ napadne Vierku.

„Samozrejme, keď zostala s tebou tak dlho.“ súhlasí on.

Vlasta je zaskočená. Vierku má celkom rada. Netušila, že má takého sympatického otca. Nasadnú do auta.

Počas roka sa viackrát stane, že Vlasta má službu na vrátnici a Vierka je tam posledná.

Raz jej Vierka povie:“ Chcela by som takú mamičku ako ste vy.“

„To musíš povedať tatinovi“, povie Vlasta.

„Čo budete robiť cez prázdniny?“ pýta sa Vierka Vlasty.

„Ešte neviem.“ znie odpoveď.

„A neprišla by ste k nám na návštevu?“ napadne Vierku.

„Ktovie, čo by na to povedal tatino.“ je zaskočená Vlasta.

Na konci školského roka príde Vierkin otec za Vlastou a donesie jej veľkú kyticu.

„To je malé poďakovanie a Vierkino pozvanie platí. Len s tým rozdielom, že budeme obaja radi, keď u nás zostanete dlhšie alebo aj nastálo.“

Vlasta rozmýšľa. Vziať si muža s postihnutým dieťaťom? Len pred rokom skončila školu. Je ešte mladá, neskúsená. Zvládla by to?