nezabudka

Už len párkrát pocestuje Alena týmto rýchlikom. Tento rok končí VŠ, napíše diplomovku, urobí štátnice a bude z nej učiteľka.

Odmala ňou chcela byť. Škola ju vždy bavila.

Zasa je to všetko plné. Posledná nádej je vozeň pre matky s deťmi. Ani tu to nevyzerá ružovo. Ale predsa- muž s deckom, ale…

„Dobrý deň. Je tu voľné?“ opýta sa.

„Nech sa páči,“ odpovie   mladý muž a pomôže jej vyložiť kufor.

„Ďakujem.“

O chvíľu je počuť, že po vozni chodí sprievodca a vyhadzuje tých, čo tam nepatria. Alena sa v duchu zberá. Taká smola !

Zaznie otázka: „Patríte spolu?“

A muž odpovie: „Samozrejme.“

Alena je prekvapená  a opýta sa: „To ste ako mysleli?“

„Prepáčte“, ospravedlňuje sa muž, „Nechcel som, aby ste odišla.“

„Ďakujem.“

„Viete, moja žena zomrela a vy mi ju niečím pripomínate. Zostali sme s dcérou sami. Ak nepočítam moju matku, ktorá mi pomáha. 

Niekedy bývam dlho v práci- som projektant.“

„A kam cestujete“, zaujíma sa Alena.

„K rodine na Oravu užiť si prírodu.“

„Tatino, som smädná, prosím si piť“, ozvalo sa dievčatko.

„Ako sa voláš“, nadväzuje kontakt Alena.

„Ja som Monika .“

„A koľko máš rokov“, pokračuje Alena.

„Štyri“, odpovedá , „A budeš sa so mnou hrať?“

„Neotravuj“, napomína otec.

„To nevadí“, odvetí Alena, “ Veď onedlho budem učiť trocha väčšie deti .“

Ani nevedia, ako im ubehne cesta. Alena vystúpi, oni jej zamávajú a pokračujú v ceste.

O niečo neskôr…

„Alena, máš návštevu – pánsku“, zdôrazní Kata.

„Ale na bratranca je pristarý“, rypne Viera.

„Kto to môže byť?“ rozmýšľa Alena. Za ňou chalani nechodia.

„Tvrdí, že je tvoja rodina“, hovorí Kata.

Keď  Alena uvidí muža z vlaku  , povie: „Možno…“