nezabudka

Nech žije ten, čo vymyslel telefóny na internáte.  Inak by sa Iveta nespoznala s Milanom.

Celkom dobre si pokecali. Vtipných chalanov oceňuje. Je to úzky profil.

  Pri zmienke, že má na izbe víno, /ktoré zostalo z oslavy/, prejavil záujem. O víno alebo o Ivetu?

„Prídem a zostanem u teba spať, „ponúka sa. Aký rýchly !

„To by nešlo,“ odpovie ona.

„Si zlá a máš kamenné srdce“, skonštatuje on.

„Niekomu som ho dala“, odpovie Iveta a spomenie si na Asena.

„Poď dole, zídeme sa na chodbe.“

„Nechce sa mi. Už som v nočnej košeli.“ Keby tam čakal Asen, letela by ako šíp.

Dohovorili. O chvíľu volá , či si to nerozmyslela. Nie.

Opäť zvoní telefón.

„Bol som tam. Prečo si neprišla?“

„Vieš čo. Príď, keď budem sama“, sranduje Iveta.

„Nešla by si ma ráno vyprevadiť na vlak?“ skúša Milan.

„Nemôžem, mám školu.“ To je nápad, odprevádzať neznámeho ako milého.

Milan je vytrvalý: „Ráno zavolám, či si si to nerozmyslela.“

Iveta zaspala. Zobudil ju až Milanov telefonát.

„Tak pôjdeš so mnou? Budem ťa čakať pri jedálni. Spoznáš ma podľa čiernych nohavíc a koženej bundy.“

„No, čo už. Jedna prednáška je v čudu, na druhú nemusím a ďalšiu stihnem,“ rozmýšľa Iveta a sľúbi doprovod.  Bude sranda.

Pekne sa obliekla, učesala, namaľovala.

„Ak tam nebude, prejdem okolo a pôjdem do školy“, myslí si.

Bol tam . Aj s kamošom, ktorý  ju pozdravil:

„Ahoj, kočka.“

Trápna situácia. Milan sa hanbil, bavil sa len s kamošom. Ten ho musel posúriť:

„Sadni si k deve.“

Iveta sa snaží udržiavať konverzáciu.

Z tohto mraku pršať nebude.