nezabudka

Maťa zmaturovala a rozmýšľa, čo ďalej. Nevyštudovala odbornú školu, len gymnázium. Mala by ísť na vysokú. Jej sa však nechce. Zachcelo sa jej skúsiť sveta. S kamarátkou sa rozhodli odísť do Anglicka. Rodičia mali obavy
pustiť ju tak ďaleko, ale nakoniec privolili. Zdokonalí sa v jazyku, získa skúsenosti.
Dievčatá zakotvili v jednom hoteli v meste Birmingham. Pracujú ako čašníčky. Sú šikovné, pekné, pracovité. Hostia si ich obľúbili.
Maťu jeden starší pán. Volá sa Lawson, je architekt. Svoju kávu má najradšej od nej.
Aj on patrí medzi jej obľúbených hostí. Vždy sa naňho milo usmeje. Občas spolu „prehodia“ pár viet.
Dnes však rieši dilemu. Pán Lawson ju pozval k sebe domov. Vraj má pre ňu darček.
Zdôveruje sa kamarátke Sise:
„Mám obavy ísť k nemu. Ktovie, čo má „za lubom“? Je síce milý, ale bohvie, čo sa z neho vykľuje?“
Sisa jej poradí:
„Povedz, že prídeš len so mnou.“
„Dobrý nápad“, súhlasí Maťa.
Pán Lawson s tým nemá problém.
Na druhý deň ich odvezie autom do svojho štýlového domu. K domu patrí krásna záhrada s altánkom.
Dievčatá radi posedia vonku. Jednak je tam príjemne a jednak sa cítia bezpečnejšie.
Sisu však zavolajú do práce. Musí zastúpiť kolegyňu.
Maťa zostane s pánom Lawsonom sama. Pozve ju do domu. Ide s obavami.
Dom je štýlovo zariadený. Koniec koncov pán Lawson je architekt.
Na kozube je fotka peknej dámy v klobúku.
„Manželka“, povie pán Lawson, „pred rokom zomrela na rakovinu.“
V celom dome sú obrazy a sochy. Vidieť vycibrený vkus.
V jednej miestnosti Maťa prekvapene zastane. Jej pozornosť upúta veľký obraz, na ktorom akoby bola ona.
Hlavou jej prebleskne: „Tušila som to. Nejaký podivín. A zostala som s ním sama.“
Pozrie na pána Lawsona s otázkou v očiach.
„Moja jediná dcéra Maggie“, zaznie odpoveď. Pánu Lawsonovi sa v očiach zalesknú slzy.
„Čo sa s ňou stalo?“ zaujíma Maťu.
„Zahynula pri páde lietadla. Išla pomáhať do Afriky. Je to už pár rokov, ale stále to bolí.“
Maťa teraz pochopila, prečo si ju tak obľúbil.
„Po manželkinej smrti som zostal v tomto veľkom dome sám. Preto každý deň chodím k vám do hotela na kávu.“ hovorí pán Lawson.
„Bol by som rád, keby ste odo mňa prijala tento darček“, hovorí a podáva Mati zlatú retiazku.
„To nemôžem prijať“, protestuje Maťa.
„Prosím“, nalieha pán Lawson, „urobíte radosť starému osamelému mužovi.“
„Ďakujem pekne“, súhlasí nakoniec Maťa, „bude to spomienka na vás. O týždeň sa totiž vraciam domov .“
Pri počutí tejto správy pán Lawson zosmutnie, ale nedá sa nič robiť.
Po príchode domov na Slovensko si občas Maťa a pán Lawson zavolajú alebo napíšu mail.
Keď sa dlhší čas pán Lawson neozýva, Maťa si robí starosti. Stalo sa niečo zlé? Ochorel? Alebo nebodaj…
Onedlho príde na Matinu adresu úradný dokument z Anglicka. Odosielateľom je notár z Birminghamu.
Maťa sa dozvedá, že pán Lawson zomrel a v závete ju určil ako
dedičku svojho domu.