nezabudka

Milica a Mirka sú dve zrelé ženy , ktoré zajtra končia svoj pobyt v kúpeľoch.
Na pamiatku si išli nabrať do fliaš vodu z liečivého prameňa. Okrem návštevníkov kúpeľov si po liečivú vodu chodia aj obyvatelia z
blízkeho okolia. Niektorí naberajú aj plné bandasky.
Buď sú veľmi chorí, alebo chcú byť dlho zdraví.
Pokojnú atmosféru narušia prichádzajúci motorkári Martin a Miro. Hneď si všimnú dve krásne ženy a neváhajú osloviť ich:
„Kamže, kam , krásne dámy? Nechcete zviezť?“
„My sme už na to staré“, odpovedia, ale záujem mladých mužov im lichotí.
Odnesú fľaše na izbu a idú ešte na podvečernú prechádzku. Keď otvoria dvere penziónu, mládenci tam čakajú.
„Vedeli sme, že si to rozmyslíte. Ukážeme vám zázračné miesto.“
Ani Milica, ani Mirka sa v živote na motorke neviezli. Všetko je niekedy prvý raz.
„Nepotrebujeme prilby?“ pýtajú sa.
„Jednak to nie je ďaleko, jednak si nemôžete pokaziť pekné účesy“. odpovedajú gavalieri.
Nasadnú, chytia sa svalnatých motorkárov a uháňajú s vetrom opreteky.
Je to nádherné a vzrušujúce cítiť vietor vo vlasoch.
O chvíľu sú v cieli. Skalný vodopád. Úžasné, čo príroda vytvorila.
Viaže sa k tomu povesť o víle, ktorá prišla o svojho milého a jej slzy sa premenili na kamenný vodopád.
„Kto sem príde, zavrie oči a niečo si želá, to sa mu splní.“ hovoria mládenci.
Milica a Mirka sú ohromené. Neľutujú, že sa dali nahovoriť na tento výlet.
Milica zavrie oči a praje si: „Keby ma pobozkal.“
Martin si zaželá: „Nech ma neodmietne.“
Riskuje facku, ale pobozká Milicu na líce.
Tá skonštatuje: „Naozaj je to zázračné miesto. Človek tu omladne.“
„Naše kúpele sú zázračné.“ hovoria mládenci.
„Škoda, že zajtra odchádzame“, so smútkom v hlase povie Mirka.
„Tak by sme mali využiť dnešný večer“, hovorí Martin.
„To myslíte ako?“ zaujíma Milicu.
„Romantický večer pri ohníku“, navrhne Miro.
Mladé ženy sa rozhodnú ponuku prijať. Bude to malé dobrodružstvo na konci pobytu.
Tak ako začína horieť ohník, tak sa v srdciach rozhorieva plameň lásky. Rozprávajú sa pritúlení k sebe, pozorujú hviezdy na nebi.
Zásluhou týchto šuhajov pocítili nielen vietor vo vlasoch, ale aj
prievan v srdci.

Po príchode domov si Milica občas spomenie na Martina. Sympatický mladý muž.
Veď práve, mladý. Len o pár rokov mladší. Vadí to láske?
Ani Martin na Milicu nezabudol. Vždy keď ide okolo skalného vodopádu spomenie si na nezabudnuteľné chvíle, ktoré spolu strávili.
Vie, že je o pár rokov staršia, ale jemu to neprekáža . A jej?
To musí zistiť. Rozhodne sa navštíviť ju.

Milica v sobotu popoludní pracuje v záhradke. Sadí kvety. Jej záhradka hýri celý rok pestrými farbami.
Naraz začuje rachot motorky. Zdvihne hlavu od práce a vidí ho pri plote.
Je prekvapená. Ruky má od hliny, staré nohavice roztrhané od šípových kríkov.
Nevyzerá ako kráska zo žurnálu. Takto ju nemal vidieť.
Martinovi sa páči aj tak. Opýta sa:
„Nepotrebuješ pomôcť?“
„Ideš ako na zavolanie. Mužské ruky tu chýbajú ako soľ.“ poteší sa Milica.
Po práci nasleduje zábava. V tomto prípade je to jazda na motorke. Milica znova cíti vietor vo vlasoch. Je to úžasný pocit.
Zastavia, aby sa pokochali krásami prírody.
„Prečo si vlastne prišiel?“ je zvedavá Milica.
„Aby si utíšila víchor v mojom srdci, ktorý si spôsobila.“ pozrie na ňu očami, z ktorých kypí láska.
Objíme ju a vášnivo pobozká. Ona sa nebráni a bozk opätuje. To je jej odpoveď.