nezabudka

Amália je stará, málo mobilná pani. Trikrát do týždňa  ju vozí sanitka na

ožarovanie.

Dnes mala šťastie. Keď otvorila dvere a vyšla s chodítkom, zrovna prichádzala sanitka. Zamávala.

„Pani Dubanová?“ uistí sa sanitkár.

„Áno, dobrý deň“, pozdraví Amália.

Sanitkár jej pomôže zložiť chodítko a nastúpiť do sanitky. Musí užiť kinedryl, aby jej nebolo zle.

Šedivá hlava jej „klimbá“ z jednej strany na druhú.

Sanitkár Slavo stále rozmýšľa, koho mu tá stará pani pripomína.

 Žeby to bola ona? Najlepšia žena jeho života?

 Keď jej pomáha vystúpiť, nedá mu, aby sa  neopýtal:

„Prepáčte, nerobila ste niekedy v detskom domove a nevolala ste sa Košťálová?“

„Ako viete?“ čuduje sa Amália.

„Ja som Slavo. Určite si ma pamätáte.“

„Jasné, ale nespoznala som ťa. Zmenil si sa.“ povie Amália.

Obaja sa vrátia v čase.

Prvé Amáliino zamestnanie bola vychovávateľka v detskom domove. Moc sa

jej to nepáčilo. Mala sľúbené niečo iné.

Na Slava si pamätá. Bol tichý, snaživý, slušný, rád pomáhal. Zbieral autíčka,

túžil byť šoférom. Tak sa mu to splnilo.

Keď prišiel Slavo do decáku, hneď sa do Amálie zaľúbil. Bola to zmes synovskej a pubertálnej lásky.

Amáliu šokoval otázkou:
„Mohol by som ísť na Vianoce k vám?“

Bývala s rodičmi a to by sa im nepáčilo.

Dostal od nej darček. Autíčko do zbierky.

Ďalší šok v súvislosti s ním zažila, keď sa vrátila z dovolenky.

„Slavo spôsobil požiar a dali ho do polepšovne.“ oznámili jej kolegyne.

Nechcela tomu veriť. Ako sa neskôr zistilo, požiar spôsobil Rudo, keď

fajčil. Od zápalky sa chytila deka, záclona…

Rudo bol však medzi deckami uznávaný vodca. Obavu z neho mali aj niek-

toré vychovávateľky. „Hodil“ to na Slava, vyhrážal sa mu, že to musí vziať na

seba.

Keď sa Slavo vrátil, Rudo tam našťastie nebol, ale Amália áno. Bol jej vďačný a mal ju rád. Vlastnú rodinu nepoznal.

Ich cesty sa rozišli, aby sa dnes spojili.

Rozlúčili sa.

„Veľa zdravia“, hovorí Slavo.

„Nech sa ti darí“, povie Amália.