nezabudka

Denisa sedí na stoličke pri posteli, na ktorej leží jej manžel.

Je ponorený v umelom spánku, aby necítil bolesť.

Dýchajú zaňho prístroje.  Do žily mu prúdi výživa.

Z jeho tela trčia rôzne hadičky.

Napriek tomu všetkému ho drží za ruku, hladí ho po tvári a so slzami v očiach mu rozpráva:

„Pamätáš na naše prvé stretnutie? Oslovil si ma s takou banálnou zámienkou:

„Koľko je hodín?“

Slušne som ti odpovedala, hoci si mi nebol na prvý pohľad sympatický.

Bola som mladá a hlúpa. Nevidela som tvoje dobré srdce a ani som netušila, ako veľmi ma budeš milovať.

Že ma budeš doslova nosiť na rukách.

Že sa budeš o mňa starať, budeš mojou oporou.

Koľko hodín , dní, týždňov, mesiacov, rokov odvtedy uplynulo?

Chodili sme spolu do prírody, zbierali sme bylinky a hríby. Naučil si ma znova bicyklovať.

Po čase sme sa vzali. Do našej rodiny pribudli deti, ktoré sa stali zmyslom tvojho života.

Všetko by si bol pre ne obetoval. Oni ťa zbožňovali.

Tvoje šikovné ruky neustále skrášľovali náš domov. Robil si to ako samozrejmosť. Hrial ťa  náš obdiv.

Odpusť mi, že som ťa málo milovala.

Budeš mi veľmi chýbať. Neviem si  predstaviť život bez teba.

Kto mi ráno uvarí čaj? Kto nakúpi? Kto poupratuje? Kto vynesie smeti? Kto ma  pomasíruje? Kto poleje kvetinky? Kto mi pomelie oriešky? Kto mi uvarí želatínu na moje zničené kĺby?

Kto bude nešťastný z toho, aká som chorá?

Kto mi položartom povie: „Lepšie to už nebude.“?

Prichádza sestrička, chytí Denisu za plece a povie:

„Choďte si odpočinúť. „

 Denisa sa opýta:

„Koľko je hodín?“

„Veľa“, zaznie odpoveď.