Slávka je v rehabilitačnom bazéne . Najskôr ide na masážne trysky.
Liečivou vodou si vymasíruje celé telo od nôh až po krk.
Cíti sa ako znovuzrodená.
Potom ide vyskúšať vodný bicykel. Voľakedy bicyklovala po horách
a dolinách. V poslednom čase zvláda len stacionárny. Aké to bude
bicyklovať vo vode? Statočne šliape do pedálov, keď začuje Borisa:
„Môžem sa pridať do peletónu?“
„Ve dvou se to lépe táhne“, súhlasí Slávka.
Po chvíli Borisa prestane bicyklovanie baviť a spýta sa:
„Nejdeme si zaplávať?“
„Ja neviem plávať, “ prizná sa s hanbou Slávka.
„Tak vás naučím“, ponúkne sa Boris.
„Zatiaľ sa to nikomu nepodarilo“, hovorí Slávka.
„To je teda výzva“ , povie Boris , „dajte si dolu okuliare.“
„Ja bez nich skoro nevidím“, protestuje Slávka.
Napriek tomu jej zloží okuliare, položí ich na lavičku a zahlási:
„Zato ja vidím tie najkrajšie oči na svete.“
Slávka sa snaží. Napriek čiapke na hlave, vlasy má mokré, oči ju štípu.
Boris sa ukázal ako dobrý učiteľ. Chválou nešetrí.
Ale pohľad na hodiny na stene mu niečo pripomenie.
S ľútosťou v hlase povie :
„Na dnes stačilo. Musím ísť. Sľúbil som kamarátovi, že ho odveziem
na letisko.“
„Škoda. Začína sa mi to páčiť. Ale sľuby treba dodržať.“ ocení Slávka.
Boris vyjde z bazéna, zoberie zelený uterák a ponáhľa sa do šatne.
Slávka ešte trénuje. Po čase aj ona odchádza. S hrôzou zistí, že jej zmizol
uterák. Dnes si výnimočne vzala zelený. Nejaký zelený na lavičke zostal,
ale to nie je on. Čo robiť? Musí ho zobrať. Niečím sa utrieť musí. Doma
ho vyperie a nabudúce donesie. Dúfa, že niekto donesie ten jej.
O týždeň je Slávka znova v bazéne. Opakuje, čo sa minule naučila z
plávania. Boris ju chvíľu pozoruje a potom sa prihovorí:
„Stále sa zlepšujete. O chvíľu si spolu zaplávame v mori.“
Znovu ju učí plávať. Slávka je vďačná. Pýta sa:
„Aj dnes zmiznete ako Popoluška?“
„Prečo? Chýbal som vám?“ teší sa Boris.
„Rada by som sa vám nejako revanšovala.“ skúma Slávka.
„Môžeme posedieť na káve.“ navrhne Boris.
„Dobre,“ súhlasí Slávka.
Stretnú sa na recepcii. Slávka dáva pani zelený uterák so slovami:
„Minule mi niekto zobral môj uterák. Zostal mi tento. Vyprala som ho.
Nevrátil tu niekto takýto podobný?“
„Neviem, nie som tu každý deň.“ odpovie recepčná.
V kaviarni sa Boris opýta:
„Môžem sa vám s niečím priznať?“
„Teraz mi povie, že je ženatý“, vydesí sa Slávka, ale povie:
„Priznanie je poľahčujúca okolnosť.“
„Váš uterák som omylom minule vzal ja. A viete prečo? Lebo som
kvôli vám stratil hlavu.“ prizná sa Boris.
„Máte ho tu?“ nádejá sa Slávka.
„Keby som tušil, že je váš. Donesiem ho nabudúce. Aspoň mám
istotu, že sa stretneme.“ hovorí Boris.
„Teším sa na plávanie , uterák, aj na teba.“ šepne Slávka.
Celá debata | RSS tejto debaty