Kristína sa konečne dostala na očné. Pracuje ako úradníčka a zistila,
že oči jej už neslúžia ako za mlada.
Čakáreň je plná ľudí, niet si ani kam sadnúť. Kristína stojí opretá o
stenu. Zvoní jej mobil. Vyjde von. Volá kolegyňa:
„Kedy prídeš? „
„Neviem, je tu plno.“ odpovie Kristína.
„Prepáčte, kde je tu lekáreň?“ osloví ju sympatický muž.
„Tu nie je, až na námestí.“ informuje Kristína.
„Zabudol som si vziať rúško“, vysvetľuje Tomáš.
„Ak chcete, mám jedno zvyšné.“ ponúkne Kristína.
„Ďakujem. Čo som dlžný?“ pýta sa Tomáš.
„To nestojí za reč.“ povie Kristína .
„Aj vy idete na očné?“ zaujíma Tomáša.
„Veru, zrak sa mi vekom pokazil.“ konštatuje Kristína.
„Taká mladá a potrebuje okuliare?“ zalichotí Tomáš.
„Nedávno som oslavovala päťdesiatku“, oponuje Kristína.
„Mňa to čaká o rok. “ prizná sa Tomáš a ako správny policajt
pokračuje vo „výsluchu“:
„V akej práci ste si pokazila zrak?“
„Robím na úrade. Každý deň pozerám do počítača“,
odpovedá Kristína.
„Úrad je široký pojem. Môžete upresniť?“ je zvedavý Tomáš.
„Čo ma vypočúvate ako nejaký policajt?“ znepáči sa zrazu Kristíne.
Tomáš sa zasmeje:
„Prepáčte, profesionálna deformácia. Ale vy ste trafila .“
Kristína pozerá nechápavo: „Nerozumiem.“
„Pracujem ako policajt .“objasní Tomáš.
Kristíne zostalo zima, tak povie:
„Poďme dovnútra, možno sa niečo uvoľnilo.“
„Jasne, nebudeme tu postávať.“ súhlasí Tomáš.
Vojdú do čakárne, ale dve miesta na sedenie vedľa seba nie sú.
Časom sa miesto vedľa Tomáša uvoľní. Žmurkne na Kristínu,
usmieva sa, ukazuje rukou na miesto. Kristína sa však hanbí
ako tinedžerka.
Naraz sa ozve hlas sestričky:
„Pani inžinierka Kováčová, nech sa páči.“
Kristína vojde.
„Sadnite si, rozkvapkám vám oči. Chvíľu si počkáte a potom vás zavolám.“
Keď Kristína vyjde späť do čakárne, Tomáš tam nie je. Asi ho zavolali
do druhej ambulancie. Aj tak vidí rozmazane.
S doktorkou sa rozprávajú o mame, ktorá bola sestričkou. Kristína
sa na ňu podobá. Všetko je v poriadku, okuliare sú predpísané.
Každú sobotu chodí Kristína autom na nákupy. Je dobrá šoférka.
Opatrná, predvídavá. Nejako sa však zamyslela a z bočnej ulice
do nej vrazí bláznivý motorkár. Napodiv, nikomu sa nič vážne nestalo. Motorkár má nejaké odreniny, ale kvôli poisťovni musia volať políciu.
„Už len to mi chýbalo“, bedáka Kristína pozerajúc na pomačkanú
kapotu nového auta.
Onedlho prichádza policajné auto a vystúpia dvaja policajti.
Motorkár aj vodička sa musia podrobiť dychovej skúške.
Tomáš pobavene hovorí Kristíne:
„Pani vodička nemá nové okuliare?“
Kristína sa urazí:
„Vás poznám aj bez nich.“
Tomáš pokračuje oficiálnym tónom:
„Vodičský, technický, občiansky.“
„Za všetko aj tak môžete vy“, vyčíta Kristína.
„A to už ako?“ čuduje sa Tomáš.
„Lebo vo vašom prípade neplatí, že zíde z očí, zíde z mysle.“
prizná sa Kristína.
„Som na tom rovnako. Začal som po vás pátrať ako Sherlock,“
prizná sa Tomáš, “ a som rád, že náhoda resp. nehoda mi v tom
pomohla.“
Verný čitateľ, vidím, že ste všímavý. Autorka... ...
Pekný príbeh, len to vykanie/tykanie neviem,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty