nezabudka

Dáša sa presťahovala. Nevládala už chodiť po schodoch. Tu je výťah.

Choroba sa však zhoršila a jej nerozlučným doplnkom sa stalo chodítko.

Každý deň s ním chodí von. Vo vestibule si všimla pozvánku na

predvianočné susedské posedenie.

Býva tu už dlhšie, ale nikdy ju to nelákalo.

Stretla susedu odnaproti, ktorá prišla z chalupy a hovorí:

„Dúfam, že prídete.“

„Ja neviem“, hlesne Dáša.

Poobede rozmýšľa, že by aj možno išla. Aspoň spozná susedov.

Muž je v robote, dcéra na internáte. Ale nemá nič, čo by tam doniesla.

To bude trápne. Keďže sa nudí, nakoniec ide.

 Len tak v domácom. Na chvíľu.

Akcia sa koná v miestnosti , kde bývajú domové schôdze. Domová dôver-

níčka ju privíta:

„Nech sa páči, usaďte sa. „

„Prepáčte, ale nič som nedoniesla.“ hovorí Dáša.

„Jedla a pitia je dosť“, povie pani B.

Na stoloch sú jednohubky, koláčiky. Na pitie víno biele aj červené,

slivovica.

Nie je tu veľa ľudí.  Prišiel aj cudzinec, ktorý býva vedľa Dáši. Tiež chce

zapadnúť. O zábavu sa starajú harmoniky a gitara.

Ktosi zahlási:
„Dajte im noty.“

Žeby hrali falošne?

Všetci sa zasmejú. keď zistia, že dotyčný pod notami myslí plné poháriky.

Spieva sa, aj tancuje.

Dáše sa zalesknú v očiach slzy. Ako rada by si zakrepčila. Zostáva jej len

so závisťou sledovať susedu , ktorá vyskakuje a rozjarene vykrikuje:
„To sú tie umelé kĺby.“

Je tu aj pán architekt, ktorý nakreslí cudzincov portrét. Je veľmi vydarený. On za to na oplátku zahrá na harmonike krásne južanské piesne, za čo zožne veľký aplauz.

Rozprávajú sa vtipy. Niektoré sú peprné.

Nasleduje tombola, pri ktorej nik neobíde naprázdno. Pani Jarka dá každému krásne zdobený medovník. Dáša dostane ešte jeden nečakaný darček.

Pán architekt sa rozhodne nakresliť aj ju. Dáša je polichotená. Snaží sa o úsmev, ale smutné oči prezrádzajú, že sa trápi.

Zistila, že medzi susedmi je veľa talentov. Zostala až do polnoci.

Aspoň na chvíľu zabudla na svoje bolesti.