nezabudka

Táňa má pár rokov do dôchodku. Dlhé roky pracovala v školstve. Najprv ako vychovávateľka, potom ako učiteľka. Na základnej i strednej škole.
Veľké množstvo žiakov „prešlo jej rukami“. Na niektorých je hrdá viac, na iných menej. Niektorí žiaci na ňu spomínajú v dobrom, iní asi nie.
Niektorých by po rokoch ani nepoznala, keby sa k nej neprihlásili. Vždy sa poteší stretnutiu s bývalými žiakmi.
V posledných rokoch ju už tak práca netešila. Aj žiaci sa zmenili. Stali sa drzými, nič ich nezaujalo.
Aj postavenie učiteľa stratilo svoju vážnosť a úctu. Tak sa dala na podnikanie.
Splnila si svoj dávny sen a otvorila si cestovnú kanceláriu. Sprvu sa jej darilo, ale minulý rok prišla korona, ľudia prestali cestovať. Držala sa,
pokiaľ sa dalo, aj úspory minula. Ďalej to už nejde.
Je nútená ísť na úrad práce. Zaeviduje sa, zažiada o podporu. Čas, kým si nájde novú prácu, plánuje využiť na regeneráciu zdravia, ktoré dosť
zanedbávala.

Boris išiel po maturite na vysokú. Vyštudoval IT a stal sa správcom počítačovej siete na univerzite.
Nedávno sa začal zaujímať o politiku. Začal sa angažovať v politickej strane. Vybral si dobre. Jeho strana sa dostala do vlády a on sa stal najmladším
riaditeľom úradu práce. Jednou z jeho činností je podpisovanie zaradení uchádzačov o zamestnanie.
Dnes sa mu zdalo povedomé jedno meno.
Mgr. Tatiana Durdíková. To nie je možné ! Tak sa volala jeho učiteľka na strednej škole.
Zavolá sekretárku:
„Martinka, zistite mi, ku komu patrí táto pani.“
„Áno, pán riaditeľ“.
O chvíľu sekretárka hlási:
„K pani Vičanovej.“
„Zavolajte mi pani Vičanovú“, nariadi riaditeľ.
Príde pani Vičanová.
„Prosím, pán riaditeľ. O čo ide?“
„Pred pár dňami ste zaregistrovali Mgr. Tatianu Durdíkovú. Pamätáte sa na ňu?“ pýta sa riaditeľ.
„Áno, taká milá pani pred dôchodkom“, spomenie si pani Vičanová.
„Čo ju k nám doviedlo?“ zaujíma riaditeľa.
„Musela ukončiť živnosť kvôli korone. Mala cestovnú kanceláriu.“
„Nebola učiteľka?“
„Ale áno, hovorila, že dlhé roky robila v školstve.“ hovorí pani Vičanová.
„Môžete mi dať na ňu telefón?“
„Samozrejme, pán riaditeľ.“

O pár dní zvoní Táne telefón:
„Dobrý deň, pani učiteľka, tu je Boris Zubrík.“
„Dobrý. Ako sa máš?“ poteší sa Táňa.
Boris ju moc „nemusel“, hoci do očí bol ako med. Pamätá si , ako sa zaňho prihovorila , keď ho chceli vyhodiť zo školy.
Urobila to napriek tomu, že nikdy nezabudne, ako sedela v autobuse a začula:
„Máme novú učiteľku. Taká ….“
Spoznala Borisov hlas, veď ho učila aj na základnej. Zamrzelo ju to.
„Celkom sa mi darí. Stal som sa riaditeľom úradu práce.“ pochváli sa Boris.
Táňu obleje studený pot. Taká hanba ! Keby to vedela, asi by tam nešla.
„Gratulujem. Vedela som ,že to niekam dotiahneš.“
„Pani učiteľka, chcel by som vám splatiť dlh spred mnohých rokov. Viem, že vašou zásluhou ma vtedy nevyhodili zo školy. Dal som sa do zlej partie.
Ak by ste sa neurazili, chcem vám ponúknuť u nás na úrade miesto referentky.“
Táňa zalapá po dychu:
„Prekvapil si ma. Som v takej situácii, že tvoju ponuku prijmem.“

Ako sa hovorí: „Všetko dobré sa človeku raz vráti.“