nezabudka

Marika ide do kúpeľov s nádejou. Podrobila sa vážnej operácii a odvtedy sa jej dovtedy dobré zdravie začalo kaziť.
Rajecké Teplice, hotel Afrodita, to bude jej domov nasledujúci mesiac.
Za spolubývajúcu má čipernú dôchodkyňu Boženu. Marika sa onedlho presvedčí, že čiperná je až moc. Pani Božena jej všetko poukazuje a vysvetlí.
Marika si vybalí veci, uloží do skrine a ide na vstupnú lekársku prehliadku. Doktor jej predpíše procedúry. V jedálni nesedí s pani Boženou, ale posadili
ju k nejakému chlapovi.
Je už dávno po večeri, blíži sa desiata hodina , a pani Božena nie je na izbe. Marika sa o ňu bojí.
„Nestalo sa jej niečo?“ rozmýšľa.
Marika nemôže zaspať. Hlavou jej víria hrôzostrašné scenáre. Nadránom pani Božena vkĺzne do izby ako myška.
Marika je zvedavá:
„Kde ste boli? Bála som sa , či sa vám niečo nestalo.“
Pani Božena vysvetľuje:
„Nemusíte mať o mňa strach. Mám tu priateľa /rozumej milenca/, boli sme spolu.“
„Nespomínali ste, že ste vydatá?“ pýta sa Marika pohoršene.
„Anjelik zlatý, nebuďte taká puritánka.“ povie pobavene Božena.
„On je tiež ženatý?“ zaujíma Mariku.
„Nie , vdovec“, odpovie Božena.
„Prečo nebývate spolu?“ nechápe Marika.
„Ja som tu na poisťovňu a on súkromne.“ vysvetlí Božena a pokračuje:
„Takto to robíme každý rok a niekedy sa stretávame aj cez víkend.“
„A čo váš muž?“ čuduje sa Marika.
„Nič netuší.“
„To je ale morálka !“ pomyslí si Marika.
Ona by si mohla začať románik bez výčitiek svedomia. Je slobodná.
Muž, s ktorým Vlasta sedí pri stole, má za spolubývajúceho starého pána profesora. Marika s ním rada trávi voľné chvíle. . On vie úchvatne
rozprávať o histórii, ktorú učil svojich študentov. Marika je vďačnou
poslucháčkou. Pán profesor hovorí aj o svojom súkromí. Má dvoch
synov. Mladší mu robí vrásky na čele:
„Má oči len pre tie počítače“, sťažuje sa Marike. „Viete, čo mi napadlo? Či nie je inak orientovaný?“ zveruje sa pán profesor s obavami.
Čo na to povedať?
„Asi ešte nenašiel takú, ktorá by ho zaujala viac ako počítače. “ utešuje Marika.
O týždeň pán profesor odchádza. Marike budú chýbať príjemné chvíle , ktoré strávili interesantnými rozhovormi.
Pán profesor sa s ňou lúči:
„Rád som vás poznal. Ste príjemná spoločníčka. Keď budete v Ružomberku, zastavte sa na kávičku. Bývam kúsok od stanice. Dom s červenou
strechou, pri bráne strieborná jedlička.“
„Ďakujem za pozvanie. Občas tam chodím k lekárovi.“ hovorí Marika.

„Ako bolo v kúpeľoch?“ pýta sa Mariky po návrate kamarátka Ľubica.
„Celkom dobre“, odpovie Marika.
„Vidíš, a nechcela si ísť.“ hovorí Ľubica a pokračuje:
„Mala si aj mužskú spoločnosť?“ horí zvedavosťou .
„Niečo sa našlo“, odpovie Marika.
„Rozprávaj a preháňaj. Pekný, inteligentný, vtipný, galantný? Švihák lázenský?“ háda Ľubica.
“ Starý pán profesor.“ uzemní ju Marika.
„Není všem dnúm konec“, prorokuje Ľubica.

Po čase ide Marika k lekárovi do Ružomberka. Nemá dobré spojenie, musí dve hodiny čakať. Kam ísť? Všetko je zatvorené.
Keby sa dalo posedieť v parku, čítala by knihu. Počasie je sychravé,
fúka studený vietor.
Spomenie si na pána profesora a jeho pozvanie. Celkom je zvedavá, ako sa mu darí.
Vyjde zo stanice a rozhliadne sa. Zbadá dom s červenou strechou . Vyberie sa tým smerom.
Skrehnutými prstami stlačí zvonček a čaká. Je na správnej adrese?
Dolu schodmi schádza sympatický muž.
„Koho hľadáte?“ spýta sa .
„Profesora Martinčeka. Boli sme spolu v kúpeľoch.“ odpovie Marika.
„Som jeho syn. Otec nie je doma, ale každú chvíľu by sa mal vrátiť. Poďte ďalej, počkáme ho spolu.“ pozýva Mariku.
Marika váha, ale vonku je zima a muž sa jej celkom páči.
„Čím vás môžem ponúknuť?“ ochotne sa pýta.
„Teplý čaj by nebol od veci.“ vyberie si Marika.
Čakanie na pána profesora si krátia rozhovorom. Marika sa dozvie, že muž je mladším synom pána profesora, volá sa Pavol, venuje sa počítačom.
Nie je až taký „suchár“, ako sa hovorí o ITčkároch.
Pán profesor mešká, ale Marika už musí odísť, aby prišla k lekárovi načas.
„Ďakujem a pozdravujte pána profesora.“ lúči sa.
„Otec nepreháňal, keď na vás spieval ódy. Ak by sa vám pokazil počítač, tu je moja vizitka“, ponúka Pavol.

Marika musela v práci zastupovať kolegyňu, tak sa jej toho nakopilo, že si papiere zobrala domov. Aj to je spôsob, ako „príjemne“ stráviť víkend.
Pokazil sa jej počítač. Čo teraz? Spomenie si na syna pána profesora.
Nebude to drzé otravovať ho? Iné riešenie nevidí.
S rozbúchaným srdcom zavolá.
„Osedlám svojho tátoša /rozumej auto/ a o pol hodiny som u vás.“ sľubuje Pavol.
„To by ste pre mňa urobil?“ poteší sa Marika.
„Rád.“ odpovie Pavol a pomyslí si: “ A ešte oveľa viac.“
„Bývam pri kostole, červená brána.“ informuje Marika.
Pavlovi sa podarí počítač „spojazdniť.“ Marika ho z vďaky ponúkne kávou a medovým krémešom.
„Taký výborný robievala moja mama.“ pochváli Pavol.
„Rada pečiem, ale nemám pre koho.“ povzdychne si Marika.
„Ja by som to vedel oceniť“. povie Pavol a rozlúči sa.

Je sviatok Valentína. Sviatok lásky. Marike príde mailom valentínsky pozdrav. Hádajte od koho?
Predsa od Pavla, ktorý zistil, že na svete sú aj krajšie a zaujímavejšie veci ako počítače.