nezabudka

Vážení čitatelia,
ak vám táto poviedka niečo pripomína, nie je to „déja vu“. Je to rovnaký príbeh ako v poviedke Kocúr a myš na 2. strane blogu , ale z iného pohľadu.

motto: „Poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.“ / z básne M. Válka/

Prečo si ten playboy vybral práve mňa? Niežeby mi to nelichotilo.
Playboy a k tomu cudzinec, to „nemdopadne “ dobre.
Je to pekný muž. Exotický typ, husté, kučeravé čierne vlasy, fičúrske fúziky, šibalské hnedé oči.
Určite mu stačí len kývnuť prstom a každá pribehne šťastím bez seba.
Je dominantný, zvyknutý, že veci idú, ako chce on. Inak sa vie nahnevať.
Výborne tancuje, krásne bozkáva, je galantný, romantický.
Mám určite menej skúseností v láske ako on, preto vyvoláva vo mne ostražitosť.
Pri prvom bozku som uhla hlavou, a tak jeho žiadostivé pery pristáli na mojom líci.
Pritlačil ma k múru, rukami zovrel ako obručou. Metala som sa ako muška v sieti pavúka. Môj odpor bol márny.
Hanbím sa, keď mi prejavuje dôvernosti na verejnosti. Čo si ostatní o mne pomyslia?
Ja som slušné dievča. Aspoň doteraz som bola. Kto ma pozná, neuveril by, ako sa správam.
Snažím sa ho umravniť vetou, ktorú som si pripravila pomocou slovníka: „Nechaj ma na pokoji.“ A ide ma uchytiť, keď mi s úsmevom odpovie:
„Nerozumiem.“
Žeby som to zle pozrela alebo vyslovila? Potom pochopím, že nechce rozumieť.
Hovorí mi, že som jeho ideál, že sa mu páči, lebo je so mnou a veľa ďalších medových slov.
Dobre sa to počúva od takého fešáka. Znie to ako rajská hudba.
Len sa nedať oblbnúť. Nechcem byť len ďalšou trofejou v jeho zbierke. Jedine poslednou.
Aj lásku mi vyznal: „Neuveríš mi, ale ľúbim ťa.“
A ja na to : „Nie, neuverím.“
A obaja klameme.
Pokúša si ma získať rôznymi darčekmi.
Zažívame spolu pekné aj menej pekné chvíle. Niekedy si rozumieme viac, niekedy menej. Jazyková bariéra robí svoje.
Niekedy sme na jednej vlne, niekedy je to vlnobitie.
Uznávam, že občas provokujem.
Raz sme sedeli na deke a pozerali na nočnú oblohu plnú hviezd. Naraz som sa ocitla vo vodorovnej polohe s jeho rukou pod hlavou. Musím uznať, že
to má dobre nacvičené.
Zahlásil: „To bola skúška.“
Aká? Čo si môže dovoliť? Nezmohla som sa na žiadny protest.
Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Bolo zaujímavé, že sme si rozumeli, hoci sme hovorili jazykom, ktorý ani pre jedného z nás nebol materinský.
Časom ho beriem ako samozrejmosť. Som si ním istá. Všetci si zvykli, že patríme k sebe.
Užívam si to všetko, a to ešte netuším, že to dlho nepotrvá.
Kamaráti sa mu smejú, ako nechá so sebou „mávať“.
Nepohodli sme sa , ako už viackrát predtým. Hovorí sa: „Láska nehněvaná, není milována.“
On je vznetlivý, potom ho to prejde a znova príde.
Ale čo stalo teraz? Čo také som spravila, že sa už pár dní neobjavil?
Stále čakám. Darmo plačem do vankúša. Som ako bez duše. A čo všetky tie sľuby !
Spomínam si na jeho slová : „Keby som ti chcel ublížiť, mohol som.“
Aj tak mi ublížil ! Rozlámal mi srdce na tisíc čriepkov , ktoré rozryli moju dušu.
Uvedomila som si, že ho ľúbim. Ale je neskoro. Keby prišiel, všetko na svete by som preňho spravila.
Povedala by som mu jeho slovami: „Neuveríš mi, ale ja ťa ľúbim.“ To by sa čudoval.
Zostala mi len fotka, darčeky a spomienky. To mi nikto nevezme.
Tento nerovný súboj som prehrala.
Ale niekedy je prehra výhrou.