nezabudka

Norika začala chodiť do školy v malej dedine. Bola to akoby sa dnes povedalo „malotriedka“. Len od 1. po 5. ročník.
Pracovali tam tri učiteľky, družinárka a školníčka.
Norika je narodená koncom októbra a do školy nastupovala ako 5 ročná. V tom čase sa to neriešilo ako dnes, že treba psychologické vyšetrenie
školskej zrelosti.
Pani riaditeľka vyhlásila:
„Keby jej to nešlo, vráti sa do škôlky.“
Netušila, že napriek tomu, že Norika bola z celej triedy najmladšia, bude najlepšou žiačkou.
Všetci prváci sa poznali zo škôlky. Bolo ich 13. Štyri dievčatá a deväť chlapcov.
Norika dodnes nezabudne na svoj prvý školský deň. Ráno s mamou natrhali kvety zo záhradky pre pani učiteľku, vzala aktovku na plecia a išli.
Bol taký zvyk, že piataci dávali prvákom veľké lízatká. Norika si pamätá, že ho dostala od Vierky, ktorá sa stala zubárkou.
Z Noriky bola školáčka.
Ráno sa všetci v šatni prezuli do papúč a čakali na pokyn školníčky, kým mohli ísť do triedy.
Prvá trieda je pre žiaka najdôležitejšia. Naučí sa písať, čítať, počítať. Preto prvákov učila pani riaditeľka. Bola milá a láskavá , ale keď bolo treba
aj prísna. So svojou rodinou bývala z druhej strany školy.
Používala sa „Živá abeceda“, šlabikár, počtovnica.
Žiaci sa naučili básničku:
„Poza humná, poza kríčky,
ide Anča do školičky.
Učiť sa jej zachcelo,
preto ide veselo.“
Známe sú aj vety zo šlabikára:
„Mama má Emu. Ema má mamu.“
Žiaci najprv“ písali“ na výkresy farbičkami. Ak to zvládli, potom do zošitov atramentovými perami. Boli aj machule, aj modré prsty.
Miesto jednotiek dostávali razítko včeličky. Norika ich mala plný slovníček.
Cez veľkú prestávku sa žiaci prechádzali po veľkej chodbe, držiac v rukách chutné desiate, ktoré im pripravili starostlivé mamy. S chuťou do nich
zakusovali.
Poobede chodila Norika do družiny. Tam si písali úlohy a potom sa mohli hrať. Najradšej modelovala z plastelíny. Hlavne princezné.
Cez prestávky žiaci aj vyvádzali. Raz sa stalo, že pani riaditeľka otvorila dvere a všetci boli na jednej kope. Klbčili sa. Tak dostali odmenu- prasiatko.
To znamenalo najhoršiu známku- päťku.
Celé poobedie Norika v družine preplakala, tak jej to bolo ľúto.
Keď prišla domov, mama si všimla, že je nejaká mĺkva. Pýta sa:
„Čo sa stalo?“
Norika začala vzlykať.
„Čo si sa pohádala s kamarátkou?“ pokračuje mama.
Norika usedavo plače.
Mama už strácala trpezlivosť a hovorí:
„Okamžite povedz, prečo plačeš, lebo jednu dostaneš a potom budeš mať prečo.“
Tak z nej vyšlo:
„Dostala som „mašuro“.
„Za čo?“ je zvedavá mama.
„Bili sme sa“, priznáva Norika..
Mama to zobrala s humorom:
„Môžeme robiť zabíjačku.“
Napriek tomu Norike na konci 1. ročníka“ svietila „na vysvedčení velikánska jednotka.
Škola sa jej zapáčila tak, že sa stala učiteľkou.