nezabudka

Milí čitatelia,

táto poviedka získala 3. miesto v literárnej súťaži.

Súrodenci Galkovci, Stano a Simona ,prevádzkujú v lone prekrásnej

tatranskej prírody malý penzión.

Penzión im nepatrí. Sú len zamestnanci. Detstvo prežili v detskom

domove. Sú vďační majiteľke, že tu môžu bývať a pracovať. Snažia

sa, ako najlepšie vedia. Stano má na starosti kúrenie, opravy, záso-

bovanie a Simona varenie, upratovanie.

V tomto čase niet veľa hostí. Sezóna pomaly končí.

Zajtra čakajú vzácnu návštevu. Príde syn majiteľky Daniel  s dcérou

Vendulkou a jeho kamaráti.

Pre chlapov uvarí Simona guláš a pre Vendulku pripraví palacinky.

Návštevníci unavení dlhou cestou ocenia výborné jedlo.

Kým Daniel s kamarátmi plánujú zajtrajší výlet , o 5 ročnú Vendulku

sa postará Simona. Uloží ju do postele a prečíta jej rozprávku na

dobrú noc. Potom si ide posedieť s ostatnými.

Hviezdou spoločnosti je Daniel, ktorý rozpráva svoje zážitky z

rôznych kútov sveta. Ako pilot navštívil veľa krajín. Aj Simona so

záujmom počúva. Ona toho veľa neprecestovala.

Dovolí si spýtať sa Daniela:

„Kde je Vendulkina mama?“

„Je chorá“, zaznie lakonická odpoveď.

„Prepáčte,“ povie Simona.

Ráno sa pýta Daniel Vendulky:

„Ako si sa vyspala?“

„Snívalo sa mi o mame“, povie Vendulka.

Daniel ju objíme , v očiach sa mu zalesknú slzy.

„Dnes pôjdeme pozrieť kamzíky“, sľúbi Vendulke.

„Hurá !“ poteší sa dcéra.

Všetci okrem Simony idú na výlet. Niekto musí aj navariť hladným

turistom.

Na ďalší deň si chlapi naplánovali náročnú túru. Preto Daniel

požiada Simonu:

„Mohla by Vendulka zostať s vami?“

„Samozrejme“, povie Simona.

Keď ostatní odídu, vyberú sa Simona s Vendulkou na blízky salaš.

Dievčatku sa veľmi páči hladkať ovečky s jemnou a hebkou vlnou.

Tiež jej zachutí ovčí syr, ktorý ešte nikdy nejedla.

Cestou naspäť sa Vendulka rozbehne. Padne do blata a začne plakať.

Simona sa pýta:

„Bolí ťa nožička?“

„Nie, ale bojím sa, aby ste ma nezbila, že som si zašpinila nohavice.“

„To sa vyperie.“ tíši ju Simona.

„Mamina často kričí“, prezradí dievčatko.

Po návrate sa Vendulka chváli ocinovi, čo zažili so Simonou.

Večer Vendulka spí, chlapi debatujú. Daniel príde za Simonou:

„Môžem vám niečo vysvetliť?“

„Prosím, “ povie Simona.

„Pravda je taká , že som sa s manželkou musel  rozviesť. Dostala

schizofréniu a úplne sa zmenila. Mávala záchvaty , bola agresívna

na mňa aj dcéru. Bál som sa nechať ju s ňou, aby jej neublížila.

Z úspešnej právničky sa stala psychiatrická pacientka.“

„To je mi ľúto „, povie Simona.

„Vendulka je moje slniečko, moje všetko. Som vám vďačný, ako

sa o ňu staráte.“ ďakuje Daniel.

„To je samozrejmé“, povie Simona, „viem, čo je to vyrastať bez

mamy.“

Behom pobytu sa viackrát stane , že Vendulka a Simona trávia

spolu čas. Je im spolu dobre.

Vendulka vždy referuje ocinovi, čo so Simonou zažili. V ušiach

mu rezonuje najmä nasledujúca veta:

„Simona nekričí ako mama.“

Na záver pobytu Daniel navrhne Simone:

„Rád by som sa vám revanšoval. Máte nejaký cestovateľský sen?“

„Tých by bolo…“odpovie Simona, „ja som na rozdiel od vás skoro

nikde nebola.“

„O mesiac ideme s Vendulkou do Karibiku. Išla by ste s nami?“

zaskočí Daniel Simonu svojou ponukou.

„Ja som nikdy neletela lietadlom.“ prizná sa Simona a pokračuje:

„Viete, o čom som ako dieťa rozmýšľala? Ako ďaleko je do neba?“

„Najlepšie je, keď má človek nebo na zemi.“ vyhlási Daniel.