nezabudka

Detské roky Ľubka prežila v malebnej dedinke Bzince .Tam, kde sa narodila, žila a písala svoje diela známa  slovenská spisovateľka Ľudmila Podjavorinská.

 Jej prvou spomienkou je ako sedí u susedov na studni. Chodili  k nim na vodu. Bolo treba napumpovať dva „gýble“ a doniesť domov. To  samozrejme nerobila ona, ale otec alebo mama. A niekedy sused Jurko, ktorý  za to dostal štamprlík slivovice.

 Bol jej prvou láskou. Mala asi 4 roky.

 Sedela mu na kolenách, hladila ho po hustých čiernych vlasoch a zaliečala sa:

„Juríčko , aký si  krásny.“

 Jeho žena Anička si z nej urobila srandu:

„Ket sa ty  lúbi, móžeš si ho zebrat . Za 20 tysíc.“

Prišla za mamou a pýta sa:“Koľko máme peňazí?“

Mama odpovedá:“ Moc nyje, robí len otec. A čo chceš?“

Tak povedala, že teta Anička by sa uja Jurka vzdala za 20 tisíc.

Každý deň počúvala, keď poobede išiel autobus .Vedela , že ujo Jurko príde z roboty.

Vyšiel na dvor a zakričal: „Ubkáá.“ .

Ozvala  sa :“ Ikóó“.

Vyliezla na dreveného koňa, na ktorom sa pílilo drevo, on ju z druhej strany múra chytil a preniesol k nim. Nemusela  ísť cez dve brány, kľučky ktorých boli pre ňu privysoko.

Ľubka bola miláčikom celej ulice. Všetci jej nosili dobroty.

Veľa času trávila so starými babkami. Chodila  s  nimi do „andelíckeho“ kostola.

Cítila sa dôležito, keď  išla s konvičkou na mlieko alebo ujovi Jurkovi na pivo.Len tak „šupajdila“.

 Krčmárka ju ani nevidela spod vysokého pultu. Dlho  sa nadrapovala, až ju štamgasti upozornili:
„Máš tam zákazníčku.“

Naklonila sa ponad pult a opýtala sa:
„Čo sceš?“

„Ikovi  pivo.“ odpovedala..

Ostatní mu závideli: “ Ten sa má, donáška do domu.“

 Krčmárka načapovala pivo  do konvičky a podala jej lízatko.

Niekedy ju ujo Jurko zobral na ruky , pyšne si ju niesol a išli  do šenku. On si dal pivo, Ľubke malinovku. Teta Anička bola rada , keď išiel s ňou, dúfajúc, že sa  tam nezdrží dlho.

Kraj pod Javorinou to sú aj slivky. Veľa ľudí ich má rado hlavne v tekutom stave. V tom čase bolo dovolené vyrábať alkohol len v páleniciach. Ale šikovní ľudia , ako aj ujo Jurko, pálili slivovicu doma. Vyrobil si z medi celú aparatúru aj kotlík a dal to do šopy vzadu na dvore. Raz ho zháňal predseda, že treba niečo opraviť na MNV.

Pýta sa tety Aničky:

„Jurko neny doma?“

„Nevjem, dze sa  zatarázgal.“ zaklamala..

„Nječo vám tu smrdzí“, hovorí predseda. „Jako slivovica…“

„Kočka skočila na stól a rozbila flašu, v kerej bolo trochu páleného.“ vysvetľuje teta.

Ľubka  zahlási : „Iko je tam“ a ukazuje dozadu na šopu.

„Tako mílá“, pokračuje a ukazuje, ako mieša kvas. Nepočúvali ju. Našťastie.

„Ket sa vrácí, nech príde k nám.“ odchádza predseda.

Potom je poučená, že šopa a čo v nej Jurko robí, je tajná vec a nemá to nikomu hovoriť.

S tetou Katkou, ktorá bývala oproti a bola zdravotnou sestričkou , chodila Ľubka kúpať malé bábätká. Kým teta pracovala, ju usadili a dostala nejaké dobroty.

Raz išla Ľubka  s mamou, tetou Aničkou a ich babkou do repy. Po čase teta Anička hľadá babku a nikde ju nevidí. Bála sa o ňu, či neodpadla.  Našla ju na medzi , ako sa váľa od smiechu.

“ Čo sa stalo?“ bola zvedavá.

„Keby si vidzela Lubenku, jako chycila repu za listy, scela ju vytrhnút, ale nepodarilo sa . Palla na zadek a zahlásila:“ Eben duču.“ Pri druhej: „Eben job.“

Zabávali sa všetci na tom, ako skomolila nadávky, ktoré  niekde od niekoho počula a zapamätala si ich.  Nevedela , čo to znamená, ale použila  to vo

vhodnej chvíli.

Ľubka začala chodiť do škôlky. Keďže  mama nechodila do roboty, nemohla  tam poobede spať. Musela  čakať, až po ňu príde. Raz  našla kuchárku, ako sa smeje, až jej slzy tiekli.

  „Čo sa stalo?“pýta sa.

„Lubka mi vykladala, že ste pozvaní aj na svatbu , aj na krščiny.

A má velkú starost“jako má ícit z jennú ritú na dvoje hody?“

 Ale boli aj ľudia, ktorých  sa  Ľubka bála. Z neďalekej dediny sa  občas objavil ujo s veľkou bradou. Volali ho „čierny Peter.“ Keď  neposlúchala,mama ju strašila,že Peter ju zoberie do vreca.

Z týchto útržkov vidieť, že Ľubka bola zvedavé, akčné dieťa. Také „třeštiprdlo“.

Z dediny  sa odsťahovali, keď  mala 5 rokov. Občas  prišli bývalých susedov navštíviť. Napriek tomu , že odvtedy pretieklo veľa vody bzinským potokom a viacerí aktéri  jej spomienok už nie sú na svete, nájdu sa takí, ktorí si ju pamätajú.