nezabudka

 Linda dnes bola na prechádzke po hrádzi.

Zastaví sa v lahôdkach na rohu uhasiť smäd.

 Sedí a pije chladený tonic. Tu sa schádzajú rôzni zaujímaví ľudkovia.

Prichádza známy seladon, ktorý ju kedysi zdravil pri nákupnom centre.

„Pani doktorka, čo si dáte?“ pýta sa.

„Keby som vedela , že ma pozvete, počkám,“ odpovie Linda.

„Jano, kde máš palicu?“ sú zvedaví ostatní.

„Nepotrebujem ju“,odpovie Jano.

„Potrebuješ okuliare, lebo to neni pani doktorka“, robia si srandu.

„Som doktorka „na hlavu“ – psychologička“, ozrejmí Linda.

Jediná žena z partie si k nej prisadne a dôležito oznámi:

„Upratovala som na psychiatrii.“

Posťažuje sa Linde, že jej dcéra spáchala samovraždu. Kvôli druhovi. Nechala tu dve malé deti.

Tiež spomína kamaráta Fera, ktorý je schizofrenik. Pekne maľuje. Výstavy svojich obrazov robí pri Váhu a potom ich spáli.

Linda dopije a odchádza.

Sedí na zastávke a čaká na autobus. Všimne si starú zhrbenú ženu, ktorá vlečie tašku s nákupom.

Pýta sa Lindy:

„Čo pôjde?“

„Kam idete?“zaujíma Lindu.

„Len jednu zastávku. Nevládzem.“ posťažuje sa babka.

„Chcelo by to tašku na kolečkách“, radí Linda.

„Kto mi ju vynesie po schodoch?“ rozmýšľa babka.

„Nemá vám kto nakúpiť?“ pýta sa Linda.

„Mám síce 4 deti a 9 vnúčat, ale nemajú čas.“ posmutnie dotyčná.

Keď príde autobus, Linda napriek tomu, že je po operácii, vezme babke tašku.

Na ďalšej zastávke babka vystúpi a Linda sa vezie až na konečnú.

Pri gymnáziu sa obzrie na dvere a zbadá známeho starého pána. Vyzerá hrozne. Vychudnutý ako z koncentráku.

Pán sa pýta:

„Ide to na sídlisko?“

„Ale na druhý koniec, ako bývate vy. To by ste mali ďaleko.“ odpovie Linda a pomyslí si, že niekedy má ďaleko jeden človek k druhému.