nezabudka

Lívia a Dušan sa prvýkrát videli na chemickej olympiáde. Boli  ôsmaci, mali 14 rokov.

 Hneď si padli do oka. Taký sympatický blonďák, hustá ofina mu zakrývala čelo.

Ona prišla z dedinskej školy do mesta .Vôbec  nevedela, čo má robiť.

 Ale tvárila sa múdro.

Potom sa stretli na gymnáziu. Ale nechodili  do jednej triedy. Veľakrát sa jej chcel  prihovoriť, ale vždy  bola s nejakou kamarátkou.

Od jeho kamarátov sa ku nej dostalo, že sa mu páči.

Obaja sa  hanbili. Bola to taká platonická láska.

Znova sa stretli ako vysokoškoláci. Bývali  na jednom internáte.

 Občas  sa videli, usmiali na seba. Nič nepodnikol, aby  sa zblížili.

Raz  ho videla so staršou babou. Neboli triezvi a budili pohoršenie. Ako  sa hanbila !

Aj zaňho . Ako mohol tak hlboko klesnúť? Srdce to nemôže pochopiť.

 On mal oči zahmlené od alkoholu, ona od plaču.

Jeden večer  sa viezla v autobuse .  On išiel s kamošmi z kina. Nemala  lístok, ani peniaze na pokutu.

 Keby prišiel revízor, bola by to ostuda ako mraky.

Ich pohľady sa stretli . Čo ten jeho znamenal?

 Nevyzná sa v ňom. Určite tam bolo sebavedomie. Alebo aj niečo iné?

Na konečnej všetci vystúpili. Lívia išla sama smerom k internátu a z tlupy chalanov sa ozvalo:

„Hej, kočka, poď s nami.“ Vypiskovali.

Neotočila  sa a zrýchlila  kroky. Začala  mať strach.

A potom  začula druhý hlas: „Daj jej pokoj.“

A znova prvý hlas: „A čo je ona zákonom chránená?“ Ostatní sa rehotali.

A zasa ten druhý: „Nie zákonom, ale  kto sa jej dotkne, bude mať do činenia so mnou.“

Zvedavosť premohla strach a obzrela  sa. Ten druhý hlas patril Dušanovi.

Potešila sa,  že zostalo v ňom dobré jadro, aj keď navonok sa tvári ako

pán sveta.

Aj sa oňho bála, ale ona mu nepomôže. Verí ,že si zjedná rešpekt. Pár rokov

cvičil karate.

Na druhý deň  ho videla v jedálni. Modrina pod okom, šrám na čele. Chudáčik !

Kvôli nej sa nechal takto doriadiť?

Patrilo sa poďakovať . Keď sa on za celé tie roky „nerozhúpal“, prišla  za ním

a celá zrumenená mu dala pusu na líce.