Lívia a Dušan sa prvýkrát videli na chemickej olympiáde. Boli ôsmaci, mali 14 rokov.
Hneď si padli do oka. Taký sympatický blonďák, hustá ofina mu zakrývala čelo.
Ona prišla z dedinskej školy do mesta .Vôbec nevedela, čo má robiť.
Ale tvárila sa múdro.
Potom sa stretli na gymnáziu. Ale nechodili do jednej triedy. Veľakrát sa jej chcel prihovoriť, ale vždy bola s nejakou kamarátkou.
Od jeho kamarátov sa ku nej dostalo, že sa mu páči.
Obaja sa hanbili. Bola to taká platonická láska.
Znova sa stretli ako vysokoškoláci. Bývali na jednom internáte.
Občas sa videli, usmiali na seba. Nič nepodnikol, aby sa zblížili.
Raz ho videla so staršou babou. Neboli triezvi a budili pohoršenie. Ako sa hanbila !
Aj zaňho . Ako mohol tak hlboko klesnúť? Srdce to nemôže pochopiť.
On mal oči zahmlené od alkoholu, ona od plaču.
Jeden večer sa viezla v autobuse . On išiel s kamošmi z kina. Nemala lístok, ani peniaze na pokutu.
Keby prišiel revízor, bola by to ostuda ako mraky.
Ich pohľady sa stretli . Čo ten jeho znamenal?
Nevyzná sa v ňom. Určite tam bolo sebavedomie. Alebo aj niečo iné?
Na konečnej všetci vystúpili. Lívia išla sama smerom k internátu a z tlupy chalanov sa ozvalo:
„Hej, kočka, poď s nami.“ Vypiskovali.
Neotočila sa a zrýchlila kroky. Začala mať strach.
A potom začula druhý hlas: „Daj jej pokoj.“
A znova prvý hlas: „A čo je ona zákonom chránená?“ Ostatní sa rehotali.
A zasa ten druhý: „Nie zákonom, ale kto sa jej dotkne, bude mať do činenia so mnou.“
Zvedavosť premohla strach a obzrela sa. Ten druhý hlas patril Dušanovi.
Potešila sa, že zostalo v ňom dobré jadro, aj keď navonok sa tvári ako
pán sveta.
Aj sa oňho bála, ale ona mu nepomôže. Verí ,že si zjedná rešpekt. Pár rokov
cvičil karate.
Na druhý deň ho videla v jedálni. Modrina pod okom, šrám na čele. Chudáčik !
Kvôli nej sa nechal takto doriadiť?
Patrilo sa poďakovať . Keď sa on za celé tie roky „nerozhúpal“, prišla za ním
a celá zrumenená mu dala pusu na líce.
Celá debata | RSS tejto debaty