nezabudka

Zita má 60 rokov. Je slobodná. Celý život  venovala  práci a teraz o ňu prišla.

So škrípajúcimi zubami  sa chystá na úrad práce. Vytlačí si príslušné papiere a vyplní v kľude doma.

Nech to má čo najrýchlejšie za sebou.

 Popritom zistí, že riaditeľom UP je jej bývalý žiak. Nebol to žiaden „lúmen“. Vstúpil však do správnej  politickej strany a robí kariéru.

Počasie je nevľúdne. Aj Zitina nálada je ponurá. Rad čakajúcich sa vinie ako had až von.

Nie je sama, čo vkročila do nového roka ako nezamestnaná.

Zita je po operácii a nemôže dlho stáť. Ide dovnútra sadnúť si. Nemieni sa však predbiehať.

Vrátnička na ňu kričí:

„Kam idete? To nesmiete.“

Zita odsekne:

„Ja nemôžem stáť, musím si sadnúť.“

Všetci spozornejú, čo sa deje.

Zita sa usadí a pozoruje dve úradníčky, ktoré vybavujú klientov. Niet im čo závidieť. Sú prvé na rane nespokojných ľudí.

Keď príde Zita na rad, vytiahne papiere a podáva ich úradníčke. Tá ju schladí výrokom:

„To je staré tlačivo.“

„Prečo ho máte na internete? To je pekný bordel. Je tu riaditeľ?“ pýta sa naštvaná Zita a skonštatuje:

„Asi som ho zle učila.“

Úradníčka zakričí na vrátničku:

„Je tu pán riaditeľ?“

„Dnes nie“, zaznie odpoveď.

„Môžete mu napísať mail“, hovorí úradníčka.

Úradníčka sa správa profesionálne a donesie Zite nové papiere. Dá jej vizitku kolegyne, ku ktorej bude patriť.

Spýta sa:

„Bola ste niekedy v evidencii?“

„Veľakrát“, odvrkne Zita, „Ako často sem musím chodiť?“

„Vzhľadom na súčasnú mimoriadnu situáciu riešime všetko elektronicky.“ upokojí ju pani.

Zita sa rozlúči a ospravedlňuje sa:

„Neberte to osobne, ale po operácii som kvôli zdravotným problémom prišla o prácu.“

Pani ju s pochopením vyprevádza. Tiež ju čaká operácia  a má obavy.