nezabudka

Marína trávi dni v nemocnici. Na izbe je sama. Je už po polnoci a stále nemôže spať.

V telke nič zaujímavé, spoza steny  ju ruší chrápanie.

Ráno so zalepenými očami ide po chodbe na WC.

Potom sa umyje, oblečie, učeše. Vyvetrá, pocvičí.

Dnes má byť primárska vizita. Nový primár je fešák, tak sa treba pripraviť.

Na raňajky donesú čierny chlebík so syrovou nátierkou a redkvičkami.

Marína sedí pri stole a raňajkuje, keď vojde primár, doktorka, sestričky.

„Môžeme vás vyrušiť a poprosiť ľahnúť na posteľ?“ povie primár.

„Vy môžete všetko“, pomyslí si Marína a povie:

„Samozrejme.“

Doktorka referuje Marínin prípad, primár vyskúša hybnosť nôh.

O chvíľu sa Marína stane objektom vedeckého záujmu. Privedú k nej študentku Veroniku, ktorá si ju „vytiahla“ ako prípad pre praktickú skúšku.

„Máte smolu“, hovorí Marína, „som komplikovaný prípad.“

Veronika má trému, je snaživá, má zodpovedný prístup. Vypytuje sa Maríny na rôzne veci, meria ju. Všetko si zapíše.

Marína jej ponúka kokosovú tyčinku:

„Sladké je vraj dobré na nervy.“

„Ďakujem, ale mám stiahnutý žalúdok“, povie Veronika.

Marína sa snaží byť vtipná a nápomocná. Spomína na svoje štátnice. Bolo to

tak dávno.

Pripravia si pre komisiu nejaké cviky. Potom si Veronika na Maríne vyskúša

prístrojové techniky.

„Veľmi ste mi pomohla“, hovorí Veronika,“ pošlem vám pozvánku na promóciu.“

„Budem sa tešiť“, povie Marína.

Rozlúčia sa, vymenia si mailové adresy.

Po obede Marína „brouzdá“ na nete.

Pred večerou si ide zabicyklovať. Pristaví sa pri nej sympatický starý pán.

Napriek tomu, že je po operácii chrbtice , nezaprie vojenské držanie tela.

Dajú sa do reči a Marína zistí, že sa nemýlila. Pán, ktorý hovorí po česky,

pracoval ako vojak. Marína spomenie svojho strýka plukovníka. A čuduj sa

svete, pán zareaguje:

„To bol môj veliteľ.“

Hneď majú k sebe bližšie .

Dnes prežila Marína celkom zaujímavý deň.