nezabudka

Barbora dostala rok pred dôchodkom výpoveď. Pekný darček na Mikuláša. Dúfala, že už nikdy nebude musieť  poctiť svojou návštevou úrad práce. Je to nočná mora. Preto zobrala prácu, ktorá je pod úroveň jej vzdelania. Napriek tomu ju robila s láskou .

Za tie roky mala veľa klientov. Každému sa snažila vyhovieť.

Teraz sa od vedúcej dozvedela, že niektorí neboli spokojní.

  To, čo si vypočula, ju veľmi ponížilo. Cítila sa ako najšpinavšia handra.

„Pane Bože, prečo ma takto trestáš?“ pomyslela si.

Bola objednaná kaderníčke. Má tam ísť v takom rozpoložení? Potom si povie, že si spraví radosť novým účesom. Ani u kaderníčky sa nevie ovládať.

 Oči má červené ako angorák, nos upchatý.

Kaderníčka si to všimne a súcitne skonštatuje:

„Nejaká ste nachladená.“

„No“, zaklame Barbora. Nechce sa jej o tom rozprávať cudziemu človeku.

Najhoršie sa cíti, keď z rádia zaznie talianska pieseň Felicita. Je to pieseň jej mladosti. Chodila na VŠ, bola šťastná, plánovala budúcnosť.

Celý deň preplakala. Slzy stekali po lícach samy od seba. Najhoršie, že sa nemala komu vyžalovať.

Rozmýšľa, že pôjde prosiť riaditeľku. Bude robiť hocičo .

Alebo sa bude súdiť, lebo to cíti ako veľkú nespravodlivosť.

Nechutí jej, nemôže spať.

A nakoniec si spomenie, že jedna jej známa je kamarátka ich riaditeľky. S pani Milkou si Barbora rozumie, a tak rozmýšľa, že ju požiada, aby sa za ňu prihovorila. Súčasne však  váha s týmto nápadom . 

Nikdy v živote od nikoho nežiadala protekciu. Z duše sa jej to protiví.

 Okrem toho vie,  že pani Milka v tomto čase očakáva narodenie vnučky.

 Barbora ale nevidí iné východisko.

Volá.  Pani Milka nezdvíha. Ozve sa o pár minút. Barbora sa jej vyžaluje a poprosí o pomoc.

Pani Milka ju upokojuje a sľúbi , že sa prihovorí.

 Barbora  napriek tomu rozmýšľa, či je to najlepšie riešenie. Nakoniec pošle pani Milke esemesku:

„Prepáčte, že som vás otravovala. Nikam nevolajte. Ďakujem.“

Dostane odpoveď:

“ Vidieť, že vás to stále trápi. Urobím, ako si želáte.“

.