nezabudka

Vážení čitatelia,

v mene poviedky Učiteľka vám ďakujem za viac ako 2000 prečítaní.

Kveta má novú telefonickú známosť. Volá sa York, je z Libanonu.
Je zaťažená na tieto exotické typy. Hneď ju volal do kina. Aký rýchly !
Nemala náladu. Inak by zo srandy išla.
Ale rozprávali sa. V ich kultúre sa žena musí podriadiť mužovi. To sa Kvete nepáči.
Keď nepochodil s kinom, skúša to inak:
„Poď na víno.“láka.
„Na to ja nie som.“, odmietne Kveta.
„A na čo si ?“ vyzvedá.
„To nebudeme teraz rozoberať“, je zaskočená.
„A čo obed? Dobre varím. Bude to špecialita.“ vyťahuje posledný tromf.
Kvetu to láka . Aj by išla, ale nakoniec sa rozhodne, že nepôjde. Dôvod? Má nemožné vlasy a nemá veľa času.
York bol sklamaný. Kveta tiež. Obed v jedálni bol otrasný.

V utorok večer volá York Kvete: “ Držím ti palce na zajtrajšiu skúšku. A prosím/ ! /ťa nechoď domov. Oslávime to.“
Kvetu to potešilo a zároveň zaskočilo. Ako si to predstavuje?! Je neoblomná.
„Môžeme sa na chvíľu stretnúť, ak budem mať čas. Alebo ma môžeš vyprevadiť na vlak.“
York sa asi urazil, lebo na druhý deň nezavolal. Nevedel, že Kveta si to rozmyslela.
Kamarátka jej spravila pekný účes . Zbytočne.

O pár dní znova volá York: „Prídi na víno.“
„Nemám chuť“, odpovie Kveta.
„Na kávu“, pokračuje.
„Nepijem,“ znova odmieta.
„Tak čaj“, ponúka.
„Nepôjdem. Ale čo keby sme sa stretli vo vestibule?“ navrhne Kveta.
„Čo tam budeme robiť?“ pýta sa York.
„A čo na izbe?“ kontruje Kveta. Vie si to predstaviť.
Navrhla kino. Súhlasil.
Kveta potom rozmýšľa a povie: „Daj mi číslo a ja ti zavolám.“
„Nejednaj so mnou ako s deckom“, nahnevá sa York.
Kveta nie je rada do ničoho tlačená. Radí sa s kamarátkou.
„Choď,“hovorí Janka, „ale nie o 20.hod, ale o 16. hod. Nemôže sa nič stať.“
Kveta oponuje: „On ma znásilní, zabije, nájdu ma v kríkoch a máš po kamarátke.“
Ale chce ho vidieť. Zavolá mu:
„Mohli by sme teda ísť na 16. hodinu.“
York smutne:
„Nemôžem, musím niečo vybaviť na ministerstve.“
Aký dôležitý !
Kveta skonštatuje: „Zase nám to nevyšlo. Vyššia moc, osud.“
York sa rozlúči slovami: „Bozkávam.“
Čo si to dovoľuje? Kveta dúfa, že nezašla príliš ďaleko.

O pár dní volá York Kvete. Podarí sa mu ju zastihnúť až na piatykrát.
Hovorí: „Čakala si , kým zavolám.“
„Mám veľa učenia.“ vyhovára sa Kveta.
On: „Keď chcem, tak si čas nájdem.“
Svätá pravda. Kveta si spomenie na toho, pre ktorého by si čas našla vždy. Len keby chcel…
Všetko na svete by preňho spravila. No, neskoro je už aj plakať. Nespravíš z praženice vajce.
„Idem na večeru“. hovorí Kveta. „Môžeme sa stretnúť pred jedálňou.“
Kveta ho vidí vo vestibule, ako ide telefonovať. Nemôže sa dočkať? Neoslovil ju. Predsa sa nebude prihovárať ona jemu. Mal ju spoznať podľa oblečenia.
Ako jedla, všimla si, že stojí opretý o zábradlie. Skoro jej zabehlo, keď si uvedomila, že ju celý čas pozoroval. Zasa prešla okolo neho a – nič.
Nech tam stojí do súdneho dňa. Blbec ! Prečo sa je neprihovoril? Nepáči sa mu?
Kveta sa vráti na izbu. Zavolá? Má zavolať ona?
Učí sa a potom ide spať. Zasa sama.
Keby chcela, na internáte je dosť voľných postelí. Ale ten, s ktorým by v posteli chcela byť je ďaleko…
Slzami ako hrachy kropí jeho fotku, na ktorú z druhej strany napísal:
„Ľúbim ťa. Kvete na pamiatku od Rumena.“
Keď si pomyslí, že taký krásny muž sa pre ňu trápil. A ona s ním „zametala“.
Nikdy nepochopí, prečo si vybral práve ju, ani prečo ju nechal.
Potrebovala by ,ako sa hovorí „päťadvadsať na holú“, aby dostala rozum a prestala spomínať a trápiť sa.

Po dlhom čase Kveta volá Yorkovi.
„Vieš, že som už tu. Prečo si nezavolal?“ pýta sa ho.
„Prečo voláš až dnes, keď máš od utorka voľno?“ kontruje York.
Ešte aj drzý bude !
„Rozmýšľaj“, povie Kveta.
„Pozvi niekde ty mňa“, navrhne jej zmenu rolí. Zdá sa mu, že jej na ňom záleží.
Naraz akoby zabudol na hnev.
„Prečo neprídeš ku mne? Uvarím čaj. Pozrieme si film.“ láka ju.
„Zo zásady“, odpovie Kveta.
„Bojíš sa“, smeje sa on. Primitívne, ale účinné.
„Teba určite“, odsekne Kveta.
Kveta zasa váha, či sa s Yorkom stretnúť. Hodila si mincu, pýta sa kamarátky:
“ Povedz len áno alebo nie?“
„Neviem, o čo ide, ale áno.“ znie odpoveď.
Kveta si uvedomí, ako sa k nemu správala. Aby si to niekedy nevyčítala ako u Rumena.

Po dlhšom čase pozve York Kvetu na arabský večer. Má to zaujímavý názov:
„Tisíc a jedna noc.“
Ona sa cíti ako Šeherezáda. Bože, ako hlboko klesla !
V jednej chvíli zosmutnie. On si to všimne :“Čo sa deje?“
„Na niečo som si spomenula.“
„Na niečo alebo na niekoho?“
Keby mu mohla povedať, že je pre ňu jediný na svete.

Prečo človek často platí za malú kvapku šťastia oceánom žiaľu?