nezabudka

„Päťdesiatka, päťdesiatka, to nie je žiadny vek,
napríklad taká korytnačka žije až dvesto liet.“
spieva sa v jednej pesničke.
Sonina polstoročnica sa blíži. Cíti sa ako stará korytnačka. Podrobila sa operácii kolena a už to nie je tak, ako bývalo.
Túži lietať ako vták. To by ju nohy neboleli. Najprv chcela letieť v balóne, ale tam sa stojí a bohvie, ako by sa doň vyštverala.
Tak si objednala vyhliadkový let lietadlom.
Volala aj manžela. Dokonca ho lákala na možnosť pilotovať, ale odmietol. Tak mu treba.
Deň D si náležite užila. Pekne sa obliekla, namaľovala. Taxík ju odviezol na letisko.
Pri hangári bolo viac malých lietadiel a kopa fešných pilotov. Zoznámila sa s tým svojím. Bol to sympaťák s bradou.
Soňa si v duchu povzdychla:
„Keby som bola mladšia…“
Povedal: “ Som Vlado. Idem natankovať. Zatiaľ sa posaďte.“
Medzitým prišiel Sonin muž.
„Čo ty tu? „pýta sa prekvapená Soňa.
„Urobím ti fotky z tvojho veľkého dňa, aby si mala pamiatku.“ odpovedal.
„Neklam, určite si zvedavý na toho pilota, s ktorým poletím. “ odhalí Soňa pravú príčinu jeho príchodu. Lichotí jej, že na ňu žiarli.
Najväčšiu obavu mala Soňa z toho, keď sa lietadlo“ odlepí“ od zeme. Nebude jej zle?
Ako prvý problém sa ukázal nástup do lietadla. Sympatický pilot doniesol debničky, ktoré poslúžili ako schodíky.
Potom ju pripútal, na uši dostala slúchadlá s mikrofónom. Miesta tam bolo málo, ale nevadilo jej sedieť tak blízko pekného muža.
Nevadilo by jej , keby aj havarovali a zomrela by v jeho náručí.
„Kam to bude, mladá pani?“ zalichotil jej a usmial sa.
Soňa vybrala trasu. Chcela letieť ponad dedinu, odkiaľ pochádzali jej rodičia a starkí , nad dedinou, kde strávila detstvo, nad mestom , kde chodila na strednú školu.
Pilot súhlasne prikývol .
Keď zahučali motory, ani nedýchala. Dráha bola dlhá. Všimla si niečo ako trysky s vodou.
„To je umyvárka pre lietadlá?“ spýtala sa naivne.
„Tam trénujú šoféri školu šmyku“, zasmial sa pobavene pilot.
Vzniesli sa nad zem. Hoci leteli nad známymi miestami, Soňa sa nevedela zorientovať.
Pohľad zvrchu je úplne iný ako pohľad z cesty. Leteli pomerne nízko a pomaly. Nebo bolo bez jediného mráčka. Počasie ako“ vyšité.“
„V akej výške letíme?“ zaujímalo ju.
„600 metrov“, zaznela odpoveď.
„A rýchlosť?“
„60 km/hod.“
Naraz akoby padali, išli do zákruty oblúkom. Soňa sa zľakla.
„Robíte aj akrobatické lety?“ opýtala sa.
„To nie“, odpovedal.
„Nechcete si zapilotovať?“ ponúkol.
„Chcete sa vrátiť na zem? Ja nemám ani vodičák.“ vysvetlí Soňa.
Bolo to úchvatné, úžasné. Krásna príroda, lesy hrali všetkými farbami jesene. Slovami sa to nedá opísať, to sa musí zažiť.
A ešte jednu vec si uvedomila. Je bližšie k Pánu Bohu.
Naspäť sa vrátila plná dojmov.
Posledný problém, ktorý spolu zvládli, bol výstup z lietadla.
„Ja som sa bál, či ste niekde nepadli do stohu slamy“, privítal ich Sonin muž.
Na záver spoločné foto.
Muž jej hovorí: „Tváriš sa ako v siedmom nebi.“
„Veď som aj bola“, odvetí Soňa.