Andrea volá známej, ale ozve sa príjemný mužský hlas. Žeby omyl alebo priateľ?
Povie: “ Dobrý deň. Môžem hovoriť s Radkou?“
„Žiadnu Radku nepoznám, ale môžete hovoriť so mnou“, ponúkne neznámy.
Trapas !
„Prepáčte“, zahabká Andrea, „kam som sa dovolala?“
„Do Prešova“, informuje neznámy.
„No zbohom, ja som z Nitry, to je dobre ďaleko.“
„Nič sa nestalo. “ zakončí neznámy.
Andrea pozrie na papier a pochopí, že zle /?/ vyťukala číslo.
O pár dní zvoní Andrei telefón. Pozrie, cudzie číslo. Niekto nedvíha, ale Andrea sa ozve:
„Prosím?“
„Tu je omyl“, počuje.
„Prosím?“ nechápe.
„Filip.“
„Nepoznám žiadneho Filipa“, hovorí Andrea.
„Nedávno ste sa mi dovolala omylom.“ vysvetľuje.
„Aha. Čo chcete?“ zaujíma Andreu.
„Zajtra idem na služobnú cestu do Nitry a chcel by som spoznať ženu s krásnym hlasom“.
„Nemám čas a nestretávam sa s cudzími mužmi.“
Filip použije otrepaný trik:
„Keď sa zoznámime, už nebudem pre vás cudzí.“
Dobrý pokus, ale na Andreu nezaberie. Položí.
Po obede má Filip čas , tak sa ide poprechádzať po nitrianskom námestí. Objaví stánky s remeselnými výrobkami. Zaujmú ho prekrásne obrázky z paličkovanej čipky.
Má len kartu, tak musí ísť vybrať peniaze z bankomatu.
Čo sa však nestane? Bankomat mu „zhltne“ kartu.
„Už len to mi chýbalo ku šťastiu“, pomyslí si Filip.
Našťastie neďaleko je banka, tak ide požiadať o pomoc.
Andrea má dnes veľa práce. Keď sa konečne chystá ísť na obed, príde k okienku nešťastný muž.
„Prosím vás, bankomat mi vzal kartu. Chcel som si kúpiť niečo v stánku na pamiatku. Som až z Prešova.“ hovorí Filip.
„Dajte mi občiansky“, povie Andrea.
Naťuká údaje a o chvíľu mu donesie kartu.
„Zachránila ste ma. Budem mať na Nitru len pekné spomienky.“ hovorí vďačný Filip a všimne si menovku, na ktorej je napísané Andrea.
Večer Andrea rozmýšľa, či ten chlapík v banke nebol náhodou Filip, ktorému sa dovolala omylom.
Meno a mesto súhlasia. Zvedavosť ju núti zavolať.
„Ako bolo v Nitre?“ pýta sa.
„Bez vás smutno. Postihlo ma nešťastie.“ sťažuje sa Filip.
„Čo také sa vám stalo?“ zaujíma Andreu.
„Prišiel som o platobnú kartu“, hovorí Filip.
„Okradli vás?“ ľutuje ho Andrea.
„Áno, bankomat. Ale mal som šťastie v nešťastí. Pomohla mi pekná žena v banke.“
„Nemala blond vlasy a bordový pulóver?“ skúsi Andrea.
Chvíľu je ticho.
„Ako to viete?“ čuduje sa Filip.
„Lebo som to bola asi ja, “ vysvetlí Andrea.
Opäť je chvíľu ticho.
„Vidíte, nechcela ste sa so mnou stretnúť, a osud zariadil, že sme sa stretli, aj keď sme o sebe nevedeli.“ triumfuje Filip.
Andrea nenachádza slov.
„Dobrú noc a pekné sny, Andrejka“, ukončí rozhovor Filip.
Som rada, že romantickí muži nevymreli. ...
Pred viac ako 5 rokmi mi jedna zena zmenila... ...
Takéto stretnutia bývajú. Nie je to len... ...
Celá debata | RSS tejto debaty