Ten zlodej menom Alzheimer mi ukradol moju drahú manželku Marušku.
Stále je pekná. Aj keď má 83 rokov. Ani ja nemladnem. O pár dní budem mať 87.
Nedávno sme oslávili diamantovú svadbu. To je 60 rokov spoločného života.
Uctil si nás aj primátor. Pozval nás aj s celou rodinou do obradnej siene mestského úradu.
Deti nám zarecitovali a zaspievali. Manželka dostala kyticu kvetov. Zapísali sme sa do kroniky mesta. Nakoniec sa s nami primátor odfotil.
Potom sme išli s celou rodinou na slávnostný obed do hotela.
Bola to pekná bilancia nášho spoločného života.
Spomínam, ako sme sa zoznámili. Bol som na vojne v Čechách. Kamarát chodil s jednou dievčinou.
Mária bola jej kamarátka. Začali sme chodiť do kina vo štvorici.
Zostal som u vojska ako provianťák a Mária pracovala v banke. Často sme sa sťahovali.
Narodil sa nám syn a neskôr dcéra. Postavili sme pekný dom s veľkou záhradou.
Mária rada spievala, tancovala. V práci bola úspešná.
Rodina sa nám rozrástla o vnukov a vnučky. Dokonca máme aj pravnúčatá.
Tešil som sa, ako si budeme užívať dôchodok. Pred dvoma rokmi sa objavil ten zlodej.
Ja sa starám o dom, záhradu, chodím nakupovať, varím, starám sa o ženu..
Tiež mám svoje zdravotné problémy.
Často rozpráva nezmysly, budí ma v noci. Som z toho unavený a nešťastný.
Dcéra ju zobrala k psychiatrovi. Keď jej dám večer lieky, ktoré jej predpísal,
vykrikuje zo sna a ďalší deň spí ako šípková Ruženka.
Ja už nie som ten princ, ktorý by ju zobudil . Hladkám ju po ruke, po líci.
Neviem sa na ňu hnevať. Stále ju milujem.
Desím sa tej chvíle, keď nebude poznať svojich najbližších.
smutné, ale krásne napísané... ...
Celá debata | RSS tejto debaty