Milí čitatelia, tento týždeň 2 poviedky /Sudca život , Pacientka doktora B. / „prekročili“ hranicu 2000 prečítaní. Patrí vám moje dvojnásobné poďakovanie.
Píše sa rok 1643. Na francúzsky trón nastúpil Ľudovít XIV. , nazývaný kráľ Slnko.
Sme na bále vo Versailles. Je tu veľa krásnych dám a šarmantných pánov.
Pre komtesu Biancu je to vstup do spoločnosti. Má sladkých 17 a je krásna ako ruža v rozpuku. Oblečená je v bielej krinolíne posiatej drobnými
kvietkami.
Hudobníci nádherne hrajú, páry tancujú. Aj Bianca by sa rada vznášala v náručí pekného rytiera.
Jej prianie je vyslyšané . Rytier Roland sa s hlbokým úklonom spýta:
„Smiem prosiť?“
Matka , ktorá robí Biance garde, kývne súhlasne hlavou.
Bianca sa cíti ako v siedmom nebi. Jeho hnedé oči sa vpíjajú do jej modrých. Jej pery sa túžia dotknúť tých jeho, ktoré lemujú čierne fúziky.
Keď doznie menuet, Roland Biancu galantne odprevadí . Do ďalšieho tanca ju pozýva gróf, ktorý sa podľa matky má stať jej manželom.
Biance sa nechce, tak sa ospravedlní:
„Prepáčte, ale necítim sa dobre.“
„Pred chvíľou ste tancovala s tým potulným rytierom“, nahnevá sa gróf.
„Pane, neobťažujte komtesu a mňa neurážajte. Žiadam satisfakciu. Vyjdite von a tam sa porozprávajú naše meče.“ hovorí rytier Roland.
Biance zovrie srdce. Bojí sa o rytiera. Gróf je zákerný duelant. Po súboji zostane Rolandovi na ruke škrabanec, ktorý mu Bianca obviaže bielou šatkou.
Roland pokľakne na kolená a povie:
„Komtesa, milujem vás . Buďte mojou.“
Biance sa rozbúcha srdce:
„Milý rytier, ľúbim vás, ale matka ma chce vydať za grófa.“
Roland navrhne, aby spolu utiekli. Dohodnú sa, kde sa večer stretnú.
Matka niečo tuší, zamkne ju, a tak nemôže prísť na dohovorené miesto.
Smutný rytier odchádza sám. Na srdci opatruje medailón ,ktorý dostal od Bianky.
Ona ide radšej do kláštora, akoby sa mala vydať za grófa.
O 369 rokov.
Píše sa rok 2012. Je máj – lásky čas. Sme na diskotéke.
Je tu aj Beáta. Má oblečené biele šaty s drobnými kvietkami.
Robo pozerá po dievčatách a rozmýšľa, ktorú pozve do tanca. Jeho oči sa zastavia na Beáte.
Akoby tie biele šaty s drobnými kvietkami už niekde videl. Tá dievčina ho priťahuje ako magnet. Musí ísť za ňou .
Beáte sa Robo páči, a tak pozvanie do tanca neodmietne. Keď jej modré oči pozerajú do jeho hnedých, zdajú sa jej známe. Jeho ústa túžia pobozkať jej krásne pery.
Všimne si medailón ,ktorý zdobí výstrih Beátiných šiat.
„Čo je to za krásny šperk?“ opýta sa.
„To je rodinný klenot. Dedí sa v našej rodine z generácie na generáciu. Pochádza zo 17. storočia a patril komtese Biance, ktorá kvôli nenaplnenej láske skončila v kláštore.“ vysvetľuje Beáta.
„V našej rodine máme tiež medailón, ktorý má vyše 300 rokov a patril nášmu predkovi rytierovi Rolandovi.“ dumá Robo.
„Nestretli sme sa už niekde?“ spýta sa Robo.
„Možno v minulom živote „, zasmeje sa Beáta. Netuší, že trafila klinec po hlavičke.
„To by znamenalo, že sme si súdení“, poteší sa Robo.
Žeby sa po toľkých rokoch táto láska naplnila?
Celá debata | RSS tejto debaty