nezabudka

Milí čitatelia, Kúpeľné lásky ďakujú za to, že dosiahli métu 2500.

Lea a Eva sú dve slobodné úradníčky. Dohodli sa, že cez víkend sa pôjdu zabaviť . Možno si aj niekoho nájdu.
Peter a Miro sú dvaja stavbári. Po celom týždni si chcú „vyhodiť z kopýtka.“ Nejaké baby sa vždy nájdu.
Stretnú sa v jednom podniku a zoznámia sa. Hudba hrá, drinky sa točia, nálada je výborná.
Kým Eva s Mirom sa slušne rozprávajú, druhá dvojica Lea a Peter sa správajú ako milenci.
Je to láska na prvý pohľad. To, čo medzi nimi preskočilo, nebola iskra, ale blesk z jasného neba.
Parket je iba ich. Lea sa pod vplyvom alkoholu odviazala. Petrovi sa zdá, že ho provokuje. Ona veselosťou zakrýva svoju hanblivosť.
Peter Leu objíma, bozkáva ju do rytmu hudby. Keď si ona dáva ruky pred tvár, jeho pery pristanú na hociktorej časti jej tela. Pri takýchto eskapádach sa jej náušnica zapichne do jeho pulóvra.
Víťazoslávne ju vezme a schová do vrecka.
„Vráť mi ju“, prosí Lea. Sú to jej najkrajšie a najobľúbenejšie náušnice.
„Čo za to?“ pýta sa Peter .
„Neviem. Čo by si chcel?“ pýta sa naivne Lea.
„Milovať sa s tebou“, zašepká jej do ucha. Oči mu blčia vášňou.
„Tak si ju nechaj“, vytriezvie Lea.
Čo si o nej myslí?! Že mu hneď skočí do postele? Aj keď sa jej páči. Práve preto.
Po záverečnej sa všetci rozídu domov.

Na druhý deň sa Lea pýta Evy:“Čo si myslíš o Petrovi?“
„A nezaujíma ťa, čo si myslím o tebe? Ja som ťa nespoznávala:“ odpovie Eva.
„Zabudni, čo si videla. Doteraz sa hanbím. A čo Miro?“
„Máme rande.“ pochváli sa Eva.
„Ty sa máš“, závidí Lea . „Ja som prišla o náušnicu. Peter sľúbil, že mi ju na konci vráti, ale potom sa urazil a ja som na to zabudla.“
„Ešteže si prišla len o náušnicu.“ zakončí Eva. „Mohlo to dopadnúť horšie“.
„Alebo lepšie?“ zasmeje sa Lea.

Peter sa pýta Mira:“ Čo hovoríš na tú Leu?“
“ Pekná baba a veselá. Vie sa zabaviť. Eva bola taká upätá. Ale máme rande.“
„Závidím ti. Ja som sa do Ley zaľúbil, ale odmietla ma.“ sťažuje sa Peter.
„Veď som sa čudoval, čo si stváral.“ dokončí Miro.
„Sprav pre mňa niečo.“ prosí Peter. „Nech Eva odkáže Lee, že jej chcem vrátiť náušnicu.“

O pár dní sa Lea a Peter stretnú. Obaja si to nechali prejsť aj hlavou.
Ale ako sa hovorí „srdcu nerozkážeš“.
„Prepáč mi, “ povie Peter a vráti jej náušnicu. „Nie som taký, ako si o mne myslíš. Priznávam, nežil som ako mních v celibáte, kým som ťa spoznal.“
„Skúsenosti nie sú na škodu. A ja sa rýchlo učím.“povie Lea.
„O tom nepochybujem“, skonštatuje Peter.
„Aby sme nezabudli na odmenu. Nezľavíš?“ začína Lea zasa provokovať.
„Nedá sa. Idem sa zblázniť z túžby po tebe,“pritiahne si ju Peter bližšie a prepáli ju pohľadom, ktorý ňou prejde ako elektrický výboj. Cíti ho až v morku kostí.
„Ver mi, bude to nádherné.“sľubuje.
„Nemôžeme riskovať, že skončíš na psychiatrii. Ale“, zašepká mu do ucha, „ponáhľaj sa pomaly, lebo náhlivosťou sa mnohé pokazí.“
„Odteraz bude, ako chceš ty“, chytá sa šance Peter.
Lea je veľkorysá: „Niekedy môže byť aj po tvojom.“

Neklamal. Bolo to nádherné. Nežné a zároveň vášnivé. Skrátka úžasné. Také, ako si to obaja predstavovali. Všetko do seba zapadalo ako puzzle.
Splynuli v jedno telo a jednu dušu. Taký zázrak sa udeje len vtedy, ak sa nájdu dvaja, ktorí k sebe patria.